Točili sme príjazd pred hotel v luxusnej limuzíne v akej sa vozí hádam len anglická káľovná.
No nie kus, iba kúsok spoza hotela pred vchod.
Bo nafta asi drahá.
Ani som nepostrehla, že sa veziem.
Urobili sme vonku rozhovor o tom, ako sa nám dobre varilo, ako všetko išlo hladko.
Bolo mi to divné, lebo som bola len na začiatku varenia.
Ale poctivo som robila papagája a opakovala to, čo sa po mne vyžadovalo.
Vraj oni to zostrihajú.
Len aby!
Lebo inak budem za dementa.

Druhé, už obyčajné auto ma odviezlo do obchodného centra na nákup tovaru, ktorý budem akože potrebovať na varenie.
Bolo mi to smiešne, lebo plechy s kožou som už mala dávno v konvektomate a teraz to mám nakupovať?
Vlastne robilo sa všetko naopak, od zadu do predu.
Aj keď to dodnes nechápem, myslím že vedeli čo robia.
Ja nie.

Vrátili sme sa do hotelovej kuchyne a vtedy nastal pre mňa bod zlomu.

Z réžie ma poslali domov.

Čas na môj priestor v kuchyni vypršal a moje miesto na pľace zabral súťažiaci mladík z Čiech so svojim receptom.
Toho som vôbec nevidela, lebo som si už mimo kuchyne balila svoje saky-paky.

Dostala som za úlohu dať kuchárovi inštrukcie, aby kože správne dosušil.
Mala som prísť až na druhý deň poobede sušené pláty zlepiť a nakrájať pred kamerou pre porotu.

Sklamaná som kuchárovi chytro vysvetlila, ako sa má o moju kožu v konvektomate starať, ako plechy kontrolovať a otáčať, nepresušiť a včas vybrať.

Obávala som sa toho, ale musela som opustiť kuchyňu.

To bol pre mňa najväčší trest.

Tušila som, že to nedopadne dobre.

Prišla pre mňa Jarka, chcela ma zobrať na kávu do cukrárne, ale ja som odrazu nemala na nič náladu.
Na ňu áno, ale mysľou som bola stále v konvektomate.
Návšteva u Jarky doma bola milá, no nebola som vo svojej koži.
Ale aspoň som sa poriadne najedla a vypila kávičku.
Nabalila ma ovocím a zeleninou a odviezla ma domov do Malaciek k mame.

Do večera som mlčky sedela na dvore ako zarezaná.
Dvakrát som telefonovala kuchárovi, či je všetko v poriadku.
Ten ma ubezpečil, že môžem kľudne spať.

Máš ho vidieť.

Moje kože v Bratislave a ja na Záhorí.

Celú noc som bola ako princezná na hrášku, oka nie a nie zažmúriť.
Chuderka mama, čo so mnou ležala v jednej posteli, tiež toho veľa nenadriemala.
Prežívala to všetko so mnou.
Do svitania som to nejako prebdela, premýšľala som, či sa kože riadne vysušili.

Mala som však zviazané ruky a každá moja snaha bola márna.

Vtedy som po dlhej dobe zažila totálnu bezmocnosť.

Ako ma poslali domov - časť ôsma

Druhý deň po príchode do hotelovej kuchyne som rýchlo podišla k stojanu s plechmi, kde sa sušili moje kože.
Otvorila som konvektomat a keď som videla, čo sa stalo, oblial ma pot a vyhŕkli slzy.
Vrchné pláty pripečené, stredné ako tak v pohode, ale spodné mokré.

Katastrofa! ŠOK!

Pán kuchár sa jednoducho na to vykašľal, večer konvektomat vypol, kože nechal osudu a išiel v pohode domov.

Zostala som tam sama so stojanom domrvených ovocných plátov a premýšľala, či sa mám hneď otočiť a zutekať, alebo nájsť riešenie a dačo vymyslieť.

Bola som totálne naštvaná.
Kuchár sa predo mnou zdekoval, keď videl, že som nahnevaná.
Mala sto chutí buchnúť plechmi, zbaliť sa a ísť domov.

Povyťahovala som zo stojanu plechy a každučký jeden som so slzami v očiach kontrolovala.

Tie, čo boli v poriadku som odložila bokom, tie mokré som dala dosušiť, ale s tými tvrdými sa už nedalo nič robiť.
Tie lietali aj s papiermi rovno do koša.

Štáb ma naháňal, pretože som na to mala vyčlenený čas len dve hodiny!
Uvedomila som si, že už s tým nič nespravím.

Že je všetko v keli.

Po pol hodine prišli za mnou s kamerami.
Mala som tie schopné kože povyberať a pozliepať.

Ale čím?
Veď nemali ani sirup, ktorý som na to potrebovala.
Doniesli mi med!!!
Totálne nevhodnú surovinu...
No horor!!

Nevedela som, či mám plakať, alebo sa smiať.
Vedela som, že to bude na figu borovú.

Totálne naštvaná som pred kamerou pláty medom zlepila a nakrájala.
Mlčala som ako hrob.
Chceli po mne, aby som okolo toho rozprávala.
Ja nič.
Mlčala som.

Žiadny komentár, žiadna šou.

Šou skončila!

Nešťastná som odišla domov k mame.
Vedela som, že je zle.
Vedela som, že môj recept už nemá šancu na záchranu, lebo pláty sa nedali spojiť, bolo to nekvalitné a celé zle!

Druhý deň som mala od natáčania voľno a keďže sa u mňa prejavili po rokoch náhle zdravotné problémy, musela som ísť na pohotovosť a celý deň som preležala v maminej posteli.
Ďalšiu celú noc som sa trápila.
Stokrát som oľutovala ten deň, keď som odoslala prihlášku na casting.
Nie som zvyknutá odovzávať nekvalitnú prácu a toto som nepredpokladala ani v tom najhoršom sne.

Mama mi uvarila moje obľúbené jedlo, navarila čaj.
No ani jesť mi nechutilo.

Ani doma som s nikým nekomunikovala.
Cítila som sa hrozne a bolo mi ľúto, že som mamu do toho zatiahla.
Mrzelo ma, že ma mama vidí v takom stave.
Dusila som v sebe všetku zlobu.

Pri mojom prehnanom pedantstve som si uvedomila, že toto predsa nie som ja.

Štvaná ako zviera, kuchyňa, hotel, kuchár, nákupy, rozhovory, blbý konvektomat, všetko za pár hodín a ešte aj kože pozliepať.

Ráno som však musela vstať a ísť ďalej.

Ísť pred porotu.

Ísť možno naposledy do Bratislavy.

Zdieľaj



Pridaj sa