Ráno ma prebudili teplé slnečné lúče.
Veľmi ťažko sa mi vstávalo z postele.
Nadopovaná liekmi som si dala len čaj a pripravila sa na cestu do Bratislavy.
Kamarát ma ochotne zviezol autom, aby som nemusela cestovať vlakom.
S malou dušičkou som našla budovu, kde sa natáčalo.

Ako mi dávali zabrať - časť deviata

Nevedela som kde sú moje tyčinky. Dva dni som ich nevidela.
Ako som ich opustila v hotelovej kuchyni, o ich osude som nemala páru.
Mohla som len tipovať a domýšľať si, ako vyzerajú a či budú vôbec jedlé.
Mala som súperiť o víťazstvo v kategórii za Slovenskú republiku.

Šla som pred porotu pripravená na najhoršie.

Ani neviem kto, ale priniesli tam moje pokrútené medom rozlepené tyčinky.

Ako som ich ukladala na tanieriky, slzy sa mi tisli do očí a srdce mi išlo z hrude vyskočiť.
Bola som totálne znechutená a bezradná.
Tak strašne som chcela byť niekde inde, niekde v lese, alebo len v maminej posteli.
Len nie tam.
S návalami horúčavy a bolesťami som si šla vypočuť ortieľ.

To som však netušila, akú spŕšku kritiky od poroty zlíznem.

Ani neviem, ako som sa dostala pred porotu.
Na silu som sa usmievala, keď so mnou moderátori vtipkovali.

Počúvala som výčitky poroty ako obarená, nezmohla som sa na slovo.
Ani sa mi nechcelo.
Hovorili jeden cez druhého.

Mali pravdu vo všetkom, čo mi vyčítali.
Najradšej by som v tej chvíli nebola.
Zvozili ma pod čiernu zem.

Ťažko sa to počúvalo, v hlave mi hučalo, v sále nebol dobrý vzduch, začalo sa mi zatmievať pred očami.
V ušiach chvíľami ticho, chvíľu zasa hukot.
Stála som a čakala, kedy padnem na zem.
Povedala som len že to zrejme pri prevoze zvlhlo.
Sama som však netušila, kde sa stala chyba.
Kde boli dva dni tyčinky uskladnené.
Či nebol na vine šok z chladničky do tej horúčavy.

Len som vnímala, že mi ktosi ukazoval gesto prstami na tvári, aby som sa usmiala.

Nechápala som.
Nepočula som, kedy povedali, že postupujem.
Musela som sa usmiať, aj keď sa mi chcelo plakať.

Že som vyhrala kategóriu za recept, nápad a kreativitu?
Vraj je môj recept dobrý marketingový ťah.
Vôbec som to tak vtedy nevnímala.
Tie minúty pred porotou boli pre mňa iba pískanie v ušiach a blikajúce zelené svetielka pred očami.

Bola som presvedčená, že končím, ale zrejme som naozaj postúpila...

Chcela som im vysvetliť, že to nebola moja chyba.

Lenže jazyk mi zdrevenel.
Sucho v ústach a motanie hlavy.
Potrebovala som sa napiť, no nebolo ani čo ani kde.

Nemala som silu a chuť sa brániť , niečo porote vysvetľovať.
Cítila som sa ako by mi pomaly do žíl vpúšťali posledný valec smrtiacej dávky.

Ešte chvíľu a odpadnem...

Niečo sa ma pýtali.
Pýtali sa ma, ako sa cítim, keď som postúpila.

Žiadna radosť sa nedostavila.

Len v mojej hlave myšlienka, že som sklamala samu seba.

Bola som nešťastná z nepodarku.

Mrzelo ma, že som netrvala na tom aby som bola po celý čas pri príprave tyčiniek.

To bolo však vtedy nereálne. Možno to chcela porota počuť.
Ale nedostali zo mňa nič.

Vraj som postúpila...

Už mi to začalo pomaly dochádzať...

Prečo ma to neteší?

Však som to chcela!

Odovzdala som nekvalitu, čo u mňa nie je normálne!

Tak akú radosť mám mať?

Ide to vôbec?

Odišla som spred poroty do zákulisia, kde mi všetci gratulovali a obdivovali, ako som sa statočne držala.
Čudovali sa, že som nepovedala porote ako to bolo.
A mala som?
Zrejme áno, ale aj tak by sa už na pokašľaných tyčinkách nič nezmenilo.

Mlčala som nie preto, že nebudem bonzovať.
Mlčala som, lebo mi to zdravotný stav nedovolil, slova nešli z hrdla von.

Mala som čo robiť sama zo sebou, aby som neskolabovala a vydržala do konca natáčania.

Odchytila ma akási redaktorka na rozhovor o mojich pocitoch.
Tú som poslala preč.

Nechcela som už kamery.
Nechcela som mikrofóny.
Nechcela som výhru.
Nechcela som už ani knihu.
Nechcela som nič.

Zaliezla som na toaletu, namočila si ruky a hlavu pod studenú vodu a plakala som ako malé decko.
Tam, na záchode, ako vtedy na castingu.

Lenže tu som bola sama.
Keby tam aspoň niekto blízky so mnou bol a podržal ma.

Potrebovala som objať.
Alebo aspoň ruku podržať.

Neviem, či mi to schválne pokazili, či to bol úmysel pre väčšiu sledovanosť, alebo len smola.
To sa možno raz dozviem.
Každopádne som pred porotou vyzerala ako nemá bábka, ktorú diváci budú buďto ľutovať, alebo na mňa nadávať.

Chceli šou - tak ju majú.

Ale čo sa odohrávalo vo mne, to neprajem ani tomu najväčšiemu nepriateľovi.

Ešte v ten deň asi o dve hodiny sa točilo predstavenie semifinalistov.

Predstavili mňa za Slovenskú republiku a moju súperku z Česka.

Ja - ako uplakaná chudobná príbuzná s ovocnou kožou, a ona vysmiata v gotickom kostýme s jedlom Karla IV.

Čakalo nás ďalšie kolo.

Nevedeli sme aké, kedy a kde.

Musím sa dovtedy vyliečiť a dať sa do poriadku.

Cesta späť nie je žiadna.

Idem ďalej, ako anjel so zlomeným krídlom...

Musím...

Bolo ničo po piatej a ja som si naivne myslela, že to skončilo a stihnem večerný rýchlik do Prahy.

Išlo sa fotiť...

Zdieľaj



Pridaj sa