Čakala ma ďalšia skúška, ktorej cieľom bolo zaujať ľudí na kúpalisku ochutnávaním môjho finálového jedla.

Ako mi školník pomohol - časť dvanásta

No najskôr bolo mojou úlohou pripraviť doma ďalších 200 porcií mojej pjúr tyčinky.
Bolo to nereálne.
Dohodla som sa v práci s riaditeľom, že svoje súťažné jedlo pripravím po pracovnej dobe v práci, v našej školskej kuchyni, kde máme dva veľké konvektomaty.
Vtedy som už vedela, že sa dá ovocná koža aj v nich usušiť.

Nakúpila som všetky potrebné suroviny.
S kolegyňou Pavlou čo bola so mnou na castingu sme poobede namixovali ovocie.
Dreň sme ponatierali na plechy a dali sušiť.
Naše predpotopné školské konvektomaty však mali maximálny čas pečenia 120 minút, a tak mi nezostávalo nič iné, než chodiť každé dve hodiny otáčať gombíkom, aby sa tá stará potvora znovu zapla.

Spočiatku som si krátila čas čakania na školskom dvore s vyloženými nohami a časopismi rozloženými na stolíku.
Najprv som čítala, vyplela bylinkovú záhradku, popolievala kvety a neskôr som sa začala nudiť.
Večer mi už ani káva nechutila a hladná som bola ako spisovateľ.

Napadlo ma, že si čakanie uľahčím.
Keďže bývam asi 800 metrov od školy, odbiehala som občas domov.
Presprchovať sa, dačo zakúsnuť, skontrolovať svoj blog na nete a opäť klusom otočiť do školy gombíkom.
Vždy som si nastavila budík, aby som všetko stihla.

Náš pán školník mi robil na dvore spoločnosť.

Žije v škole, je sám a tak sme si krátili čas rozprávaním o živote.
Hodiny ubiehali vo dvojici oveľa ľahšie.
Sledoval so mnou, ako sa pomaly odparuje z plátov prebytočná tekutina a ovocie sa mení na okrajoch na farebnú kožu.
Veľmi mi fandil v súťaži, kupoval všetky noviny, kde bola o mne zmienka a konečne bol rád, že mi pri tom môže pomáhať.
Kamarátom sa potom v krčne chválil, že vie tajomstvo môjho receptu.

Neskoro večer, niečo po jedenástej som prácu ukončila s tým, že ráno budem pokračovať. Konvektomaty som vypla, dvierka nechala otvorené, aby sa pláty nesparili.
Pozhasínala som svetlá a odišla domov.

Trochu som sa predriemala, opláchla a o šiestej som vyrazila znovu do práce.
Ako som odomykala obrovské školské vráta, do nosa mi vrazil silný zápach vypálenej trávy a oblial ma smrteľný pot.

Vystrelila som ako družica.
Vletela som do kuchyne, kde okrem smradu boli obrovské čierne kúdole dymu.

Bleskom som dobehla ku konvektomatom.

Po ich otvorení som zbadala pohromu.

Na plechoch ohnuté čierne tenké pláty uhlia.

Na môj krik pribehol školník s výrazom previnilého dieťaťa, ktoré si ide pre výprask.

Spustil na mňa ako guľomet, ale ja som ho nevnímala.

Chcela som zachrániť spálené kože.

Neverila som tomu, čo všetko sa mi môže ešte stať.

Pozrela som na školníka.
Mal v očiach ľútosť, ospravedlnenie a vinu.
Ten moment som nevedela, či mám plakať, alebo nadávať.

Chcelo sa mi kričať, vyskočiť naňho a zbiť ho!

No nezmohla som sa na viac, než rýchlo pootvárať okná, riadne vyvetrať, aby nepribehli hasiči.

Pribehla len Pavla, ktorá si príchod do práce predstavovala popíjaním kávičky, ako zvyčajne.
Miesto toho vyliezla na stoličku, pootvárala vrchné ventilačky a zapla odsávanie.

Ja som do vriec hádzala spálené pláty a už som ani nenadávala.

Moje zúfalstvo, bezmocnosť a výčitky sa zmenili na totálnu kapituláciu.
Všetci traja sme na seba pozerali a smiali cez slzy.

No veď čo iné mi zostávalo.
To už nie je smola, ale osud to zrejme tak chcel.
Nech to nemám jednoduché.
Moja mama by povedala že na pos*aného aj latrína spadne.
Veru na tom niečo bude.

Darmo mi školník vysvetľoval, že mi chcel urobiť radosť.
O štvrtej ráno bol sám od seba zapnúť konvektomaty, aby ma prekvapil.

Prekvapil!
Ale ako?
Zničil moje súťažné jedlo tým, že namiesto otočením gombíka s časom pečenie otočil gombík s teplotou na maximum.
Čiže namiesto 65 stupňov sa pláty sušili na 270 stupňov celé dve hodiny.

Ale priznal sa.
Aj keď v tom momente mi to bolo platné ako mŕtvemu nové gate.

Vyvetrali sme, uvarili si kávu a pomaly som sa z toho spamätala.

Zašla som do blízkeho bankomatu.
Vybrala som druhú polovicu výplaty a na farmárskych trhoch nakúpila znovu suroviny.

Ovocie som s Pavlou poctivo znovu namixovala.
Dva dni a dve noci som poctivo strávila sama v kuchyni pri konvektomate.

Ani domov som neodbiehala.
Na mrazák som si dala deku a tam som občas na chvíľku zdriemla.

Konečne sa sušenie vydarilo.

Vydarilo sa lepšie, ako som čakala.
Pláty sa vysušili tak, ako som bola zvyknutá kedysi z domu.

Mala som radosť, pretože aj tyčinky budú skvele držať a výborne chutiť.
Tak ako na castingu.

Spolu s Pavlou sme večer nakrájali a pobalili tyčinky do celofánu.
Doma som ich poukladala do veľkej škatule, tú som vložila do obrovskej cestovnej tašky pripravená na kúpalisko.

Unavená, nevyspaná, ľahšia o niekoľko tisícoviek, napakovaná tyčinkami, naškrabala som posledné peniaze na cestu a vyrazila znovu do Bratislavy.

Zdieľaj



Pridaj sa