Prihlášku som odklikla, ale dať jedlu tvar a vdýchnuť dušu bolo to, čo som mala denne na mysli.

Tak poďme pekne po poriadku. Na recept som samozrejme neprišla len tak...
Recept som mala vyskúšaný už nejaký ten mesiac.

V myšlienkach sa vrátim na začiatok roku 2012...

Ako sa narodila tyčinka - časť druhá

Strašne rada sa túlam po antikvariátoch a obchodíkoch s pomôckami do kuchyne.
Je to jedna z mojich úchyliek.
Občas kúpim aj niečo, čo nepotrebujem, ale väčšinou sú moje úlovky vhodné na použitie. Neraz som natrafila v starých zaprášených knihách na záložky bývalej gazdinej, rukou písané poznámky k receptom.
Inokedy zasa staré výstrižky z novín s receptami za tri koruny.
Dokonca v jednej knižke som objavila dnes už neplatnú päťkorunáčku a obaly zo žuvačiek káčera Donalda.

Bola pekná zima, zunovalo ma sedieť za oknom, obula som si túlavé topánky a vyšla do ulíc veľkomesta.
Netuším prečo, ale niečo mi našepkávalo ísť tam, kde som nikdy nebola.
Bola mi zima, vliezla som sa ohriať do predajne so zdravou výživou.
Nie že by som sa chcela začať zdravo stravovať, možno zo zvedavosti a možno do tepla. Obzerala som si všakovaké klíčky a semienka, suché aj naklíčené, bezlepkové a celozrnné múky, skrátka tovar, ktorý vlastne doma ani nepotrebujem. Nechtiac som však vypočula rozhovor dvoch mladých mamičiek, ktoré od okatej predavačky pýtali ovocnú kožu.

Zbystrila som, lebo som ešte nepočula, že by sa koža dala jesť.
Teda ak nemyslím na chrumkavú kôrčičku z pečeného bôčika, alebo pečenú kožičku z grilovaného kuriatka.
Poznám aj pár ľudí, čo majú hrošiu kožu, ale tých by som nechcela mať vo svojej blízkosti, tobôž ich ochutnať.

Aj keď vyzerám ako Otesánek, lebo rada degustujem, všetko do úst nedám.
Také chrobáky, červíky, kobylky, ba ani morské plody ma nedonúti jesť ani žalárnik.

Okaňa za pultom sa vyjadrila v tom zmysle, že ovocnú kožu v Čechách, ani na Slovensku nikto nevyrába, ale dá sa kúpiť v zahraničí a tak isto výrobky z nej.
Zapojila som sa do rozhovoru s prostou otázkou, či sa to dá vyrobiť doma.
Jasné že netušila, a ani ja som vtedy ešte netušila, že už o pár dní ovocnú kožu ochutnám.
Moja túžba mať doma ovocnú kožu ma sprevádzala celou cestou domov.

A keďže som babka - gastro - kaskadérka, ktorá sa nebojí experimentovať, aký je to problém?!
Na chate dokážem urobiť syrové korbáče z eidamu, moja prvá torta bola hneď v tvare 3D, tak nie je o čom...

Nemala som ani šajnu, o čom dievčatá v zdravej predajni diskutujú, a to mi nedalo pokoja.
Po návrate domov začala moja pátracia akcia.
Hotový detektív Colombo.

Rýchlo som vyzula túlavé topánky, tašky s nákupom hodila na kredenc, zabrala svoje miesto pri compe, nasadila okuliare a googlila a googlila až vygooglila.
Našla som pár receptov na nejakých amerických weboch.
Dokonca aj niekoľko video receptov.

Bola som nadšená, pretože to bolo pre mňa niečo nové, nepoznané.
Cítila som sa ako Krištof Columbus, keď objavil Ameriku.
Ovocná koža vyzerala fantasticky aj napriek tomu, že anglicky neviem ani prd.
Vlastne viem, pár slovíčok: oukej, jés, aj lavju a iné hovadiny...

Články som cez prekladač čítala, dačo som porozumela, niečo si domyslela...
Hltavo som čítala nielen rôzne druhy prípravy ovocnej kože, ale aj potrebné recenzie od ľudí s bohatými skúsenosťami.
Tie sú niekedy užitočnejšie, ako samotný článok.

Čím viac informácií som do seba nasávala ako špongia, tým viac stúpala moja túžba ochutnať túto pre mňa novinku.
Myslela som pritom na svoje vnúčatká, pretože touto laskominou ich môžem začať babičkovsky rozmaznávať.

Podvečer som zašla k mojim čínskym kamarátom do večierky kúpiť ovocie.
Vzala som to, čo mali.
Banány, jablká a mrazené jahody.
Ešte v ten večer som vymixovala prvý testovací plát a dala ho sušiť do rúry podľa návodu jednej sympatickej americkej babky.

Pred sporák som si dala kreslo pre hosťa a sledovala spoza skla, čo sa bude diať.
Nedialo sa nič.
Rúra hriala, plechy ​na ktorých bola moja pracne vypracovaná ovocná hmota boli stále rovnaké.
Čo to pre pánajána mám za ovocie?
Oni v tej Amerike majú snáď iné banány, či čo? To nie je možné...
Hodiny ubiehali, moje hypnotizovanie skla som vzdala, to bolo už nadránom.
Našťastie som mala druhý deň v práci voľno, lebo chúdence deti v škole by sa zrejme nenajedli.

Pokračovala som ráno.
Plech s ovocnou kožou som pozorovala necelých desať hodín.
Keď som si myslela, že už je dielo hotové, koža nebola koža, ale plech, ktorý sa lámal.
Niekde zrejme urobili "soudruzi z NDR chybu".

Moje testovanie začalo celé odznova.
Už ma aj napadlo, že mám blbú trúbu.
Alebo som už z tej kože trúba ja?

Skúšala som druhý deň, aj tretí aj štvrtý.....aj desiaty a dvadsiaty...než som prišla na to, ako to správne zamixovať a dehydrovať.
Aké ovocie použiť a hlavne to nevzdávať.

Všetky muchy som musela sama vychytať.
Časom a mnohými neúspešnými pokusmi som na všetko prišla.
Moje pokusy vyšli tak, ako som chcela.

Mala som radosť , že sa pri mojich testovacích projektoch nič nevyhodilo.
Prišla som na to, ako okraje ovocnej kože pri sušení odstrihnúť skôr, než stvrdnú. Ale nevyhodiť!
Nastrihať pekne na pásiky, dať do dózy pre vnúčatá miesto lentiliek.
Veď moja ovocná koža neobsahuje žiadne konzervanty, žiadne farbivá, iba vôňu ovocia a cukor prírodný.

Chuť ovocnej kože som testovala na vnukovi.
Malý Andrejko chytil kúsok kože maličkými prstíkmi, priložil k ústočkám a ochutnal... A už nedal z ruky.
Mal len dva zúbky, ale žul o sto šesť.
Mali by ste ho vidieť, ako sa hneval, keď som mu vzala na chvíľu kožu z ruky, aby som mu utrela rúčku.

Práve on bol ten, pre ktorého som skúšala nové a nové varianty.
Pre neho som kombinovala, ochucovala a sušila do nemoty.
Podľa ksichtíkov ktoré strúhal, babka ovocie menila a kožu vylepšovala.
Aj keď ešte nevedel rozprávať, pochopila som, čo je preňho kyslé, čo mu chutí a čo bude jeho top!

Veď prečo nedopriať tak malému milému stvoreniu dajakú sladkosť bez strachu, že dostane niečo nekvalitné.
Čo by babka neurobila pre radosť vnúčatka.
Už sa nebudem musieť báť a tajne mu vkladať do úst za chrbtom jeho matky sladkosti.
Aj keď vtedy sa ešte dalo, dokiaľ nerozprával, teraz už ma bonzuje :-)

Ovocná koža bola na svete v piatich najchutnejších variantách.
Ale ako ich odprezentovať?

Vtedy som požiadala o radu Sandru.
Moju skvelú priateľku, ktorá sa v týchto veciach vyzná, ktorá ma vždy podporovala.
Tá, čo ma motivovala a posúvala k ďalším receptom.
Pomohla mi najmä s prekladmi z angličtiny, pretože na to ja nemám bunky.
Som dieťa totalitné, ktoré vynikalo v prednese ruskej poézie a prózy.
Som tá, ktorá sa narodila keď doma otec zapíjal let majora Gagarina do vesmíru.
Som tá, čo nemala šancu učiť sa v škole imperialistický jazyk.

Spoločné trávené večery so Sandrou, naše nočné dialógy o ovocnej koži prinášali výsledky.
Nad moje očakávanie sa mi dokonca ľahšie usínalo.

​Nezostávalo nič iné, len skúšať a skúšať.
Bolo však treba dať receptu tvar.
Skúšala som motať ruličky, skúšala som kornútiky, skúšala som mašličky... ale stále tomu chýbal ten správny šmrnc.

Raz nad ránom ma napadlo skúsiť tie kože spojiť, nejako ich zlisovať.

Ale keď som ich pritlačila, občas sa odlepovali.
Ďalší problém.
Čím ich pozliepať?
Ale aj to sa napokon vyriešilo.
Ej, veru nebolo to jednoduché, už , už , som to skoro vzdala, a​ ​tu akoby ma čosi osvietilo...

Sprejom som na pláty nastriekala kukuričný sirup a ten mi pláty krásne spojil.
Takto som mojich päť testovacích plátov spojila, Ottovou hrnčekovou kuchárkou zaťažila a pláty držali pri sebe akoby boli k sebe zrastené.

Päť vrstiev ovocnej kože som nakrájala do tvaru müsli tyčinky a každý zvlášť zabalila do celofánu.

Vôňa takto pripravenej tyčinky je výnimočná, chuť vyvážená sladkým aj trpkým druhom ovocia, tvar uchopiteľný, konzistencia super, žiadne fľaky na šatoch, žiadne omrvinky.
Skrátka ovocie do kapsy, ovocie na cesty, do kina, ovocie do kabelky....ovocie pre deti, ovocie pre modelky, ovocie pre športovcov, ovocie pre každého.

A tak sa narodila moja prvá tyčinka.

Zdieľaj



Pridaj sa