Po deviatich hodinách čakania ohlásili moje meno.
Iné už nemali, bola som posledná.
Prvá prišla, posledná vošla.
Rázne som vykročila vpred, prichystaná rýchlo odprezentovať svoj recept a ešte rýchlejšie vyštartovať domov.
Chcela som to mať za sebou, dať si konečne sprchu.

Ako som prezentovala recept - časť piata

Aj keď som svojmu receptu verila, prestávala som dúfať, že postúpim.
Názory tých čo nepostúpili ma celkom odradili.

Bolo mi už všetko jedno.
Keď porote moje tyčinky nebudú chutiť, nevadí.

Len nech mlčia.
V mojom rozpoložení by mi najviac chýbala ich kritika.
To ani náhodou.
Keby ma s mojim receptom zosmiešnili, alebo ponížili, veľmi ťažko by som to znášala. Bola som odhodlaná a pripravená všetkým dokázať a obhájiť , že moje tyčinky sú to pravé k postupu do finále.

Vstúpila som do malej kuchynky a z tašky vytiahla taniere.
Tie musel každý priniesť z domu svoje.
Boli aj takí, čo taniere nemali.
Akýsi zálesák porotu hostil mäsom zo svačinového papiera.
Iný zasa podával jedlo z alobalu.
Sme ľudia rôzni.
Bolo vidno, kto je ako doma zvyknutý stolovať.

Čistou utierkou som taniere preleštila, naaranžovala na ne svoje súťažné jedlo a uložila na manipulačný vozík vedľa dvoch jedál adeptov na postup predo mnou.

Dlhou chodbou sme v trojici šli k veľkému výťahu.
Priestranný výťah viezol do suterénu troch úplne rozdielnych ľudí, ktorí však mali niečo spoločné.
Prišli skúsiť šťastie.

Dole sa to hemžilo ľuďmi ako v mravenisku.
Konečne to naberalo na obrátkach.
Dostali sme inštrukcie, kedy ísť, kam sa postaviť, o čom hovoriť, aj kedy odísť.

Akási slečna ma začala pudrovať.
Pudrovala mi čelo, nos, bradu.
...Len aby zo mňa nespravila sadrového trpaslíka.
Mejkapy a púdre nie sú zrovna moji kamaráti.
Ani také nič doma nemám.

Cez košeľu mi prevliekli čudesnú krabičku s káblikom do zadnej časti nohavíc, na hlavu nasadili miniatúrny mikrofón.

Kútikom očí som skúmala konkurenčné jedlá.
Vpredu kari korením prifarbené halušky kydnuté na oschnutej zemiakovej placke. Degustačná porcia ako pre slona.
Druhý tanier hyzdilo nevkusne ozdobené vajce s roztečenou penou na zvädnutom šalátovom liste.
Na konci biely porcelánový tanier s mojimi tyčinkami.

Tí dvaja skončili prv, než začali.
Šlo to rýchlo.
Ako na páse.

Ktosi vyslovil moje meno.
Unavená, vyčerpaná, ale už bez trémy som vyrazila s vozíkom vpred.
Tam kdesi vzadu sedela osvietená porota.
Osvietená reflektormi.
Okolo šero.

Vyrovnaná, s kľudom angličana som tlačila pred sebou vozík.
Porotu som ponúkla tyčinkami a na ilustráciu každý dostal celý plát ovocnej kože zavinutý v celofáne.
To aby vedeli, s čím som pracovala.

Podľa inštrukcií som zaujala miesto na značke, ako kedysi na spartakiáde.
Vtedy som však bola vitálna, plná energie.
Teraz tu stojím ako učnica na záverečných skúškach.
Prebdelá noc, striedanie emócií, to všetko sa odzrkadlilo na mojej napudrovanej tvári.
Sledujúc trojicu za oválnym stolom som očakávala reakcie.
Dáma v strede listovala v mojich papieroch.
Pobavilo ju, že na otázku či mám nejaký sen som vraj napísala: "Nemať nad sebou šéfa".
To som kedy písala?
Aha, asi vtedy, keď mi nešiel odoslať ten formulár.

Všetci na chvíľu stíchli.
Ochutnávali a ja plná očakávania som ucítila zvláštne teplo.

Rozbaľovali, prikladali k nosu, nasávali vôňu, zrakom skúmali, degustovali a pritom chválili.

Začali sa na mňa sypať otázky.
Skákali si do reči a ja som nevedela ktorému mám skôr odpovedať.
Boli zvedaví čo to je, či som to vymyslela sama, ako som to robila, kde som to robila, či som to komplet sama robila.

Akoby som mala pred sebou zvedavé deti niekde v škole a ja, pani učiteľka som im začala rozprávať príbeh mojej tyčinky.

V kľude, s nadhľadom som im predstavila svoj recept.
Videla som tri vľúdne, usmiate, spokojné tváre, porotu ktorú môj recept zaujal.

S nadšením som rozprávala a rozprávala.
Oni ochutnávali a spokojne pokyvovali hlavami.

Poznala som vtedy zvláštny pocit, niečo pre mňa nové, nepoznané, ale príjemné.
Niečo, čo sa nedá opísať.
Niečo, čo žiadna kamera nezachytí.

Dáma v strede stola sa pýtala, či mám toho viac, že si ráno pre pár kúskov ku mne príde. Druhý porotca bol nadšený chuťou, rád by kúpil takéto niečo deťom na desiatu.
Pochválili mi dizajn, kreativitu a originalitu. Chceli ma ešte vidieť, že vraj postupujem.
Spoločne sme sa smiali morbídnemu názvu.
...Ale mne to tak google z angličtiny preložil.
Čím smiešnejšie, tým modernejšie.

Vsadila som na zdravú výživu, to sa mi podarilo.

To najlepšie na koniec.

Poďakovali za peknú prezentáciu a zatlieskali.
Dostala som zlatú kartu s postupom, rozlúčili sme sa a mne sa až potom rozochveli nielen ruky, ale aj nohy.

Neskutočne dojatá som opustila porotu.
Vonku ma čakala ďalšia kamera, kreslo a rozhovor s moderátorom.
Usadila som sa do kresla, pravé koleno sa klepalo a ľavé som vôbec necítila.
Zotrela som slzy dojatia a párkrát sa zhlboka nadýchla.
Ešte stále som nevnímala.
Pár sekúnd som bola vo zvláštnom tranze.
Netuším, čo sa okolo mňa dialo.
Vnímala som len svetlá, kameru a príval nádherných emócii.
Teplo, svetlo, šťastie, dojatie, a moje skákajúce koleno.

Hore na schodoch nado mnou mi rozjarená Pavla s vlhkými očami a úsmevom hollywoodskej hviezdy mávala.
Spamätala som sa až vtedy, keď mi fešný moderátor položil prvú otázku.
Vrátila som sa do reality a opísala mu svoje pocity.
Jeho príjemný hlas lahodil mojim ušiam.
Len to koleno mi stále skákalo.
Chvíľku sme sa rozprávali a ja som sa postupne uvoľňovala.
Keď sme skončili, uľavilo sa mne aj kolenu.

Pavla ma objala.
Vystískali sme sa a vybozkávali.
Bola som jej vďačná, že to všetko so mnou prežívala a vydržala až do konca.

Zatelefonovala som hneď dcérke, aby vedela, že idem ďalej.
Potešila som aj Sandru na Slovensko.
Musela som sa predsa s nimi podeliť o všetky dojmy. Ináč by to celé nemalo zmysel.

Na poschodí ma čakal ďalší rozhovor.
Teraz už bez trémy, v rýchlosti.
Aj štáb už končil.

Nabitá novými zážitkami som porozprávala všetko odznova slovenskej moderátorke.
Ochutnala tyčinku a hneď sa do nej zamilovala.
Ako milovníčka zdravej stravy označila môj výtvor svojim osobným favoritom.
Obe sme mali toho od skorého rána dosť, preto sme rozhovor skrátili.
Ona už naboso, bez topánok.
Vôbec sa jej nedivím, lebo ja by som si v takých kristušákoch určite dolámala nohy.

Rozdala som posledné tyčinky.
Mala som ich ešte dosť.
Ochutnávali zvukári, kameramani, fotografi, ba pribehlo aj pár zamestnancov hotela.

Casting sme s Pavlou opustili neskoro večer.
Ona fičala ešte na salsu a ja domov do prázdneho bytu.
Cestou metrom som nemyslela na nič.
Prázdna hlava, opitá šťastím, ani neviem ako som prestúpila z jedného metra na druhé.
Necítila som si nohy, no akousi zotrvačnosťou som šla rovno k žižkovskej veži.

Konečne doma. Konečne sprcha.
Rozvalila som sa cez dve postele a zízala na prázdny strop.
Znovu som si premietala všetky okamihy toho večera.
To nepríjemné som hodila za hlavu.
S blaženým úsmevom a teplom na hrudi som pomaly usínala.

Zvládla som to.
Postúpila som.

Ak pre nič, tak pre tento jeden deň a jeho euforicé vyvrcholenie to stálo.
Na tie pocity nikdy nezabudnem.

Ocenenie môjho receptu od tak renomovaných ľudí bolo pre mňa veľkým zadosťučinením.

Silný zážitok na celý život.

...a ide sa súťažiť...

Zdieľaj



Pridaj sa