Dni ubiehali, horúce slnečné lúče ohlasovali príchod leta a ja som fungovala tak, ako doposiaľ. Zatiaľ v pohode a s úsmevom na tvári...

Ako som sa chystala na casting - časť tretia

Keď som oznámila svojej dcérke, že som formulár s prihláškou do súťaže úspešne odoslala, prvá moja otázka bola, či sa prihlásila aj ona.
Vraj zatiaľ nemala čas.
Vtedy ma prvýkrát napadlo, že to bola na mňa ušitá búda. I napriek tomu som verila, že ma v tom samotnú nenechá.

Práve som v práci robila španielske vtáčiky, keď mi zazvonil mobil - neznáme číslo. Mne cudzí nikto nevolá... V mobile mám okrem detí uloženú len mamu, sestru a pár ľudí, na ktorých mi záleží...takže ma to dosť zaskočilo.
Hlas v telefóne sa predstavil, ako produkcia.

Najskôr som nepochopila, pretože prihlášku som odoslala len večer pred tým.
Neznáma slečna mi oznámila, že môj recept vybrali do súťaže a hneď o tri dni mám ísť na casting.
Tu v Prahe.

Zalial ma pot, ruky ako v pohári horúcej vody a kolená sa roztriasli.

Dodnes vôbec netuším, čo všetko mi slečna produkcia hovorila.

Len si spomínam, že mi pošle mail.

Kristepane, čo si oblečiem?
Veď som si dobrých päť rokov na seba nič nekúpila.
Načo aj. Nebolo treba, lebo som stále v kuchyni a tam mám erárne handry. No a doma? Doma nosím to, v čom som kedysi robila parádu a cez víkendy nevyleziem z nočnej košele. Ale predstava ísť na casting v nočnej košeli ma rozosmiala.
Škoda vyhadzovať peniaze za nejaké oblečenie, ktoré potom nevynosím.
Nikam nechodím. V kine som bola naposledy na Angelike a v divadle ešte na základke a to už je skoro štyridsať rokov.
Hanba mi, lebo ani tú stovežatú matičku vôbec nepoznám, i keď tu už pol roka žijem.

A musím sa dať trocha ostrihať, aby si ma nepomýlili s Jágrom.
Čo ešte?
Plastiku a liposukciu už nestihnem :-)
Ani na to nemám...

Keď sa tam strápnim a vysmejú ma s mojim receptom, a čo keď nepostúpim... to boli myšlienky zavŕtané v mojej hlave a na iné som v tom momente nemyslela.
Ani na tie vtáčiky, čo som pred chvíľou motala...

No a čo?! Veď nemusím ísť na ten casting.
Nikomu nič nepoviem, nepriznám sa čo som vyviedla a nikto sa nič nedozvie.

Lenže kolegyne boli zvedavé, prečo sa šéfová naraz tvári ako kakabus.
Obávali sa, že sa stalo v rodine nešťastie, lebo som vyliezla uprostred práce na dvor a bola ticho s hlavou v dlaniach.

Pavla prisľúbila, že ma pôjde na casting podporiť a odvedie ma tam.
Za prvé, aby som to miesto vôbec našla a za druhé, aby som si to pred vchodom nerozmyslela.
Príde aj Milka s kočíkom, má to z domu kúsok, sama nebudem.

Boli sme dohodnuté, že na casting pôjdeme spolu.
Buď vyberú ju, alebo mňa, alebo obe. Alebo žiadnu...

Len čo som to domyslela, zavolala mi, že si to rozmyslela a ona sa neprihlásila.

Najprv som nechápala, že ma v tom nechala samotnú, musela som to rozchodiť.
Nedalo sa nič robiť.
Musela som ju pochopiť.
Mala by to oveľa ťažšie než ja. Ja predsa nemám záväzky a ona má dieťatko, ktoré je kojené a mamu potrebuje doma.

Ja to ale nemôžem vzdať.

Už keď som tesne pred bránou, tak dvere dokážem otvoriť aj sama.

Za nás za obe.

Za moju vysnenú kuchársku knihu.

Poobede som sa stihla dať ostrihať, aj dačo na seba kúpila a chytro som náhlila domov dorobiť tyčinky. Večer som si prečítala pokyny od produkcie, čo mi prišli meilom. Dopísala som narýchlo podrobnú receptúru môjho súťažného jedla a celkom som sa začala tešiť.

Večer bol za mnou a čakala ma posledná noc pred castingom, noc pracovná.

Samozrejme som vôbec nespala.
Makala som celú noc v kuchyni na tyčinkách, ktoré som mala priniesť pred porotu. Pripravila som vzorky súťažného jedla, nad ránom som pláty dokončila a nakrájala. O piatej ráno som tyčinky zabalila do celofánu, previazala stužkou, uložila do krabičky a konečne som sa sama upravila do ľudskej podoby.

Ráno o siedmej prišla kolegyňa, sľub dodržala ako vždy. Dali sme si kávu a metrom sa odviezli na Vyšehrad, do hotela, kde sa konal casting.

Pod očami kruhy, ale kráčali sme spolu s dobrou náladou vpred novým zážitkom.

Zdieľaj



Pridaj sa