Ten náročný deň ešte stále nekončil.
Tak som bola zo všetkoho mimo, že som sa už začala baliť domov.
No nedalo sa ešte.
Išlo sa fotiť jedlo a ja.

No zbohom...

Taká opuchnutá od plaču, ešte aj fotiť. Nebolo toho v jeden deň dosť?

Ako som sa zoznámila s foodstilingom - časť desiata

Autom sme sa odviezli do obrovskej budovy.
Bola tam miestnosť, zrejme provizórny ateliér, kde pobehoval nejaký známy fotograf.
Predo mnou bolo ešte pár účinkujúcich.
Usadila som sa do obrovského kresla a smutne som pozorovala, ako moji súperi pred foťákom pózovali.

Fotograf okolo nich krúžil zo všetkých strán a cvakal spúšť drahého aparátu.
Všetci šťastní že postúpili, robili gestá podľa jeho pokynov.
Mňa nič nebavilo, hoci som tiež postúpila.

Necítila som sa dobre, v hlave mi ešte stále rezonovali nepríjemné vety hviezdnej poroty, v ústach sucho a lieky tiež nezaberali.
Keby mi počas celého dňa aspoň kvapku vody v tých trópoch dopriali.
Keby tam bol aspoň obchod, kde by som si deci vody kúpila.

Nebola som pripravená, že budem niekde do noci bez vody a jedla.

Bola som dehydrovaná a frustrovaná.

Až za tmy prišla rada aj na mňa.
V štúdiu ma oslepovali svetlá reflektorov a ničil ma nedýchateľný vzduch.

Bez nálady som pre fotografa šaškovala bez zástere, so zásterou, zamyslená, zasnená, s rukou dole, s rukou v bok.
Len s tým úsmevom čo po mne vyžadoval to bolo horšie.
Občas som trocha strojene zdvihla kútiky úst na znak solidarity.
Ale nešlo mi to.
Fotograf ma uistil, že tie fotky upraví a vyberie len dobré.
Tak som mu uverila.
A bolo mi to fuk...

Keby tak dokázal odfotiť moju ranenú dušu, to by bolo foto tisícročia.
Fotka by znázorňovala logo pohrebného ústavu: Vaša smrť, naša spokojnosť.

Odtiaľ sme sa presunuli na druhý koniec Bratislavy do iného ateliéru, na foodstyling.

To bolo iné už kafe.
Už nemali záujem o moju osobu.
Veď čo by aj na mojom strhanom ksichte v túto nočnú hodinu nafotili...

Fotili moju rozglejenú tyčinku.
Také dačo som videla prvý raz.

Ten chlapík bol perfektný.
Vzal do ruky tri kúsky mojej tyčinky, ani dlho nepremýšľal a začal kúzliť.
Tak to akosi zamaskoval a osviežil čersvým ovocím, že to vyzeralo celkom dobre.

To bolo niečo na mňa, lebo viem ako ťažko sa urobí správny optický záber.
Mala som vtedy len obyčajný malý starý digitálny fotoaparát, ale fotil v pohode.
Dokonca som si do vtedy naivne myslela, že aj ja viem fotiť.

Ale kdeže... mýlila som sa!
Toto bol pán fotograf.
Fotografický génius.

Konečne zo mňa všetko padlo...

Strašne sa mi uľavilo...

Zabudla som na všetko nepríjemné.

Vedela som, že už nič horšie sa stať nemôže.

Bola som zmierená so všetkým, aj s prehrou.
Aj s tým, že vypadnem.

Obdivovala som fotografa.
Nevedela som si oči vyočiť pri sledovaní práce pána, čo jedlo aranžoval.
Ešte viac ma fascinoval druhý muž, čo jedlo fotil.
Jeho ateliér pôsobil ukľudňujúco.
Všetky tie svetlá, lampičky, tienidlá, objektívy, celá jeho tvorivá práca bola úžasná.

Zdieľaj



Pridaj sa