Až koncom letných prázdnin som sa konečne dozvedela o súťaži niečo viac.
Dostala som informáciu, ako bude súťaž pokračovať.
Každý súťažiaci má jedenkrát uvariť 200 porcií podľa svojho receptu.
Porota vyhodnotí výsledky, z každej kategórie vyberú víťaza.
Jedného za Slovenskú, druhého za Českú republiku.

Môj recept bol zaradený do kategórie rôzne.
Zo všetkých postupujúcich vybrali dva recepty z každej kategórie.
Tých kategórií bolo sedem.

V treťom kole budú dvaja semifinalisti medzištátne súperiť.
A ďalej sa nevie. Všetko bolo zatiaľ vo hviezdach.
No však nejako bolo, nejako bude...

Ako som šla na Slovensko - časť siedma

Telefonicky mi bolo oznámené, kedy a kam sa mám dostaviť.
Potešila som sa, že sa natáča na mojom rodnom Slovensku.
Mala som emailom odoslať zoznam surovín na prípravu 200 porcií môjho súťažného receptu. Tak sa aj stalo.

Ešte v Prahe pri registrácii som odovzdala podrobne rozpísanú celú technológiu prípravy.
Včas som oznámila, čo všetko a koľko času potrebujem na výrobu tak veľkého množstva ovocných tyčiniek.

Prahu som opúšťala ráno s dobrou náladou.
Tešila som sa na mamu, na sestru, na rodinu.
Tešila som sa domov.
Na moje rodné Záhorie.
Tešila som sa na štyri dni s mamou.

V Kútoch na stanici ma čakal švagor, ktorý ma doviezol do Malaciek.
S malou dušičkou som pred domom vystúpila z auta v očakávaní, ako mama zareaguje.

Nesklamala ako vždy.
Privítala ma slovami: "Dzífča moje, na co sas to pro boha dala?! Ty z tej puberty snad ani nevyrostneš!"

Tiež ju ľúbim a možno práve toto som potrebovala počuť.
To je moja mama.
Človek, pred ktorým mám obrovský rešpekt, pretože ona jediná ma dokáže vždy v pravý čas spacifikovať.

Mama narobila fašírky, šmykľavý šalát, napiekla béleše.
Tešila sa, že po roku vidí svoju zatúlanú najmladšiu dcéru.
Však aj ja som bola rada že som doma.

Po dobrom obede sme si uvarili kávičku, sadli na dvor pod čerešňu, kde vetrík príjemne hladil naše tváre.
Porozprávala som o Prahe, o deťoch, o vnúčatkách...

Samozrejme som musela vysvetľovať, čo sú to za tyčinky, čo ma to vlastne napadlo...
Že som sa nezbláznila, len chcem skúsiť šťastie.

Vravela som mame, že to nie je nič nekalé, že tá súťaž nieje reality šou.
Nebudú ma filmovať, ako si umývam zuby, ani ako sa sprchujem.
Bude to len o jedle a v tom som doma.
No mama to stále nechápala.
Ťažké bolo jej vysvetliť, že sama netuším, do čoho som vliezla.

V príručnom kufríku som doniesla pár tyčiniek, aby naši doma vedeli, aby ochutnali čo som vymyslela.
Sestre a švagrovi zachutili tyčinky hneď. Oni sa zdravo stravujú.

Mama ochutnala, kúsok odhrýzla, no netvárila sa nadšene.
V osemdesiatke má zuby všetky svoje, v tom som nevidela problém.
No nebolo to nič pre ňu.
To keby som jej dala žuť kus slaniny, oči by jej svietili.

Tešila som sa na večer, kedy zaľahnem s mamou do manželskej postele.
To je naše miestečko, kde prebiehajú spoločné nočné dialógy.

Vtedy sa jej zdôverujem s tajnosťami, radosťami i bolesťami.
Vtedy som ako dieťa, ktoré potrebuje cítiť, že ho mama chápe.

Aj napriek horúcemu večeru ma v posteli stále zakrývala obrovskou perinou.
Bola voňavá, no ťažká ako panel, pod ktorým lial zo mňa pot.
Obe sme nemohli zaspať.
Stále dokola sme rozoberali, či má zmysel súťažiť.

Bála sa o mňa, lebo ma pozná.
Ona vie najlepšie, kde som zraniteľná, čo by mi mohlo ublížiť.
Ubezpečila som ju, že to zvládnem.

Potrebovala som, aby aspoň ona zaspala.
Aby som sa mohla konečne odkopať a zhodiť zo seba ten panel.

Musela som sa dobre vyspať, lebo ma čakal náročný deň.
Deň najdôležitejší.

Ráno som pricestovala vlakom do Bratislavy.

Tam sa ma ujala priateľka Jarka, ktorá mi bola veľkou oporou počas nasledujúcich pár dní.
Ešte predtým mi vysvetlila, kde sa nachádza hotel, v ktorom som mala tyčinky vyrobiť.

Energická Jarka ma s úsmevom privítala v hlavnom meste.
Keď videla, ako vyzerám, aká som rozklepaná, pevne mi stisla obe dlane, vľúdnymi slovami ma postupne ukľudnila a dodala potrebnú energiu.
Robila mi nielen šoférku, ale aj samaritánku.
Autom ma odviezla pred hotel, dala požehnanie a na rozlúčku zamávala.
Dohodli sme sa, že keď skončím, príde pre mňa.
Obetovala svoj čas, všetko so mnou prežívala, akoby išla bojovať ona sama.

Ostala som v hoteli sama.
V luxusnom vestibule hotela, o ktorom som vôbec netušila že stojí na brehu Dunaja.
Prišla som skôr, ale to robím vždy.
Nič nenechávam na poslednú chvíľu.
Radšej počkám, ako by som mala meškať.

Ohlásila som sa na recepcii a zriadenec ma zaviedol do kuchyne.
V kuchyni už o mne vedeli, ale z produkcie tam ešte nikto nebol.

Zoznámila som sa s kuchárom, ktorý mi mal pomáhať.
Ponúkol ma kávou a raňajkami.
O hodinu na to dorazil režisér s celým týmom.
Vysvetlil mi, ako bude natáčanie prebiehať.

Prišla aj moja súperka.
Milá pani, zrejme staršia ako ja, ale sympatická.
Nevedela som o nej a jej súťažnom recepte nič.
Recept mala určite zaujímavý, keď bol vybraný z takého množstva.

Opäť sa čakalo, pretože nemali ešte suroviny na prípravu môjho receptu.
Zoznámila som sa so štábom, ktorý mal dokumentovať celý proces prípravy jedla.
Všetko zatiaľ prebiehalo celkom hladko.
Prezliekla som sa do bieleho, ako sa do kuchyne patrí a pomaly som sa pripravovala na prácu. Nálada bola dobrá.

Dobrá len dovtedy, než som zbadala kopec zmrznutého ovocia, na ktorom bolo položených pár trsov nezrelých banánov.
To má byť pre mňa?
Z toho mám robiť tyčinky?

Nemala som možnosť výberu ako doma.
V Prahe vyberám ozaj zrelé ovocie, ktoré obsahuje viac cukru a má celkom inú konzistenciu ako to, čo ležalo na manipulačnom vozíku.

No, veď uvidíme...

Moja súperka zo Slovenskej republiky bola pripravená tiež.
Začalo sa filmovať.
Každá na jednej polke kuchyne a každá s iným receptom.

Všetko som musela najprv rozmraziť.

Ovocie pustilo okrem ľadovej vody aj časť šťavy, ktorú bolo treba zliať.
Potrebovala som ovocie rozmixovať, pridať zrelé banány.
Banány s krásnou žltou šupou nemali žiadnu chuť.

Klasický mixér v kuchyni nebol, vlastne žiaden mixér nemali.
Muselo sa začať improvizovať.
Ja som medzitým poutierala pulty a čakala.

Po dlhšej chvíli ktosi priniesol obrovský ponorný skoro meter dlhý kúter.
Ten som zaborila do veľkého kotla s ovocím.
Keď som to čudo uchopila a zapla, vyzerala som ako ukrajinský robotník, čo pred našim činžiakom zbíjačkou rozbíjal chodník.

Nebolo počuť vlastného slova, zbíjačka hučala, ruky som mala rozklepané nie od strachu, ale od nástroja, ktorý vyrábal z ovocia dreň.

Myslela som na moju mamu.
Čo asi chuderka prežíva.
Keby ma videla s týmto pekelným strojom v rukách, určite by lamentovala.
Isto sedí doma a dumá, či som urobila správne, že som sa na také dačo dala.

Rozmixované ovocie nemalo tú chuť, na akú som bola zvyknutá.
Mala som sto chutí dreň prisladiť, ale to by som nedodržala receptúru.
Začala som pochybovať o kvalite a to sa mi vôbec nepáčilo.

Pod prísnym dohľadom kamier som dreň natierala na papiere postriekané olejom z rozprašovača.
Nebolo by to treba, keby bol papier mastný.
Taký, aký používam doma.

Kamery ma sledovali zo všetkých strán.
Robili sme žarty, pomocný kuchár ma stále podpichoval a ja som mu to oplácala ako správny sparing partner.

Režisér chcel aby to pri práci žilo, zrejme aby sa diváci mohli na mne zabávať.
Skrátka chceli šou...

Plechy putovali postupne po jednom do konvektomatu, s čím som tiež nerátala.

Rúry na sušenie, alebo sušičky neboli zabezpečené.
Aj keď konvektomaty v práci roky používam, nikdy som v nich ovocnú kožu nesušila.

Kuchári ma ubezpečili, že do 80 stupňov je to sušenie.
Nastavili sme teda teplotu a "sušenie" začalo.

Musela som sa im veriť, iné mi ani nezostávalo.
Niekde v kútiku duše som však cítila, že to nedopadne dobre.

Koža sa začala sušiť a my sme išli natáčať von.

Zdieľaj



Pridaj sa