Leto pomaly končí, vonku je sychravo a ja som sa konečne odhodlala spísať čriepky spomienok na moju cestu kulinárskou súťažou.

Len tak... pre seba, aby som mala na smrteľnej posteli raz na čo spomínať.
A možno aj pre vás, ak sa vám to bude chcieť čítať.
Budem sa snažiť popísať svoje pocity, pre ktoré mi pribudla ďalšia vráska na čele.

Ale to sa musím vrátiť o dva roky späť...

Ako to začalo - časť prvá

Všetko sa to začalo niekedy začiatkom júna 2012.
Moja najstaršia dcéra (mimochodom hlava tejto bonvivánskej parády) mi cez internet napísala, že zvažuje možnosť prihlásiť sa na casting do akejsi televíznej súťaže.
Vraj či sa nechcem aj ja prihlásiť...

"Si sa zbláznila? Na staré kolená niekde v telke šaškovať?" to bolo prvé, čo ma vtedy napadlo...
Ja variť síce viem, ale neviem sa predať a som trémistka.
"Veď choď ty, máš na to, si mladá, šikovná, ja ťa podporím, ja už som za zenitom..." bola moja odpoveď.

Návrh mojej Emílie som hneď zamietla...

Náááá, čo by som tam ja - baba stará, hlava šedivá, s postavou do pneuservisu... mamke ostudu robiť?

Lenže večer som sa začala sama so sebou v posteli vážne rozprávať.
Chodila som po izbe ako lev v klietke.
Pochodovala som na záchod a k posteli.
Ďalej sa nedá, bo byt nenafúknem.
Potila som sa ako kôň, nervy pracovali a ja som len kecala a kecala...a kecala. Niekedy samomluva lieči :-)
Ešte že domy na starom Žižkove majú tak hrubé múry, inak by si suseda myslela že tu mám exmanžela :-)
To ja občas robím, aby doma nebolo tak ticho...
Ba niekedy sa sama so sebou aj pohádam a nadávam si.
Noooo a inokedy sa viem aj pochváliť a ručičku si pobozkám, keď sa mi zadarí.
Hej, len tak - sama sebe a pre seba.
Ale inak som normálna.

Keď sledujem relácie o varení a vidím, aké individuá majú odvahu sa do súťaží o varení prihlásiť a neboja sa, tak prečo sa mám báť ja?
Veď tvorba nových receptov je mojim najväčším koníčkom.
Pritom som vôbec nemala šajnu, o akú súťaž ide.
Malo to byť niečo nové, o jednom recepte.

Sledujem v telke súťaže dosť často, občas sa aj teším, ako si zanadávam, niekedy ma ide roztrhnúť od zlosti.
Ale pozerám a sledujem...a teším sa na ďalšie diely.
Viete, že sa pri tom dobre žehlí?
Možno pozerám tieto programy len preto, aby som mala pocit, že sú na tom horšie ako ja...
To je ako keď sa v električke schválne postavím vedľa ženskej 3 XL.
Hneď mi stúpne sebavedomie :-)

Ale na druhú stranu, čo ja mám kam po akých telkách chodiť?
Treba dať šancu mladým.
A idú prázdniny, mám blízko vnúčikov, chcem byť doma a nie voľakde trajdovať po castingoch, či ako sa to volá.

A tak som milej dcérenke ráno napísala, že možno pôjdem, ale aby sme sa prihlásili obe.
Veď bude aspoň sranda.
A možno jednu z nás vyberú.
Keď Boh dá, aj motyka vystrelí, ako vravievala moja mama.
Ale sama ani za svet!

Nenudili sme sa vtedy ani jedna...
Ja som cez deň pracovala a Milka bola na materskej akože "dovolenke" (matky vedia o čom to je).

Predstavte si, že ona súhlasila.
Bolo rozhodnuté!
Ideme obe do toho...!

Len s akým receptom sa prihlásiť?
Jej rozhodnutie bolo jednoznačné.
Má super recept s ktorým by sa nemusel hanbiť súťažiť ani Gordon Ramsey.
Ale čo ja?
Mám vzhľadom k svojmu veku, skúsenostiam a blogovaniu veľa kvalitných receptov.
Len vybrať ten správny...

A tak som sa začala hrabať vo svojich receptoch.
Každý jeden je niečim zaujímavý, ale keď som pozrela na druhý, ten prvý už bol pasé.
A ja nie a nie vybrať.
A tak som myšlienku na nejakú súťaž znovu zavrhla.
Vyspala som sa z toho :-)

Tešila som sa z novej vnučky a užívala slniečko.

Dni ubiehali, ja som fungovala ako inokedy, dcérka sa venovala synčekovi a o nejakom recepte na bohatstvo sme prestali spolu komunikovať.
U nás oboch je to totiž tak.
Vždy sa rýchlo pre niečo nadchneme, ale spánkom akoby nám niekto našepkal "nerob to"....a ostane ticho
A pre mňa je vždy dôležitý ten prvý ranný pocit.
Akýsi inštinkt - "nerob to" ma aj v to ráno prebudil.

Moja mama mi vždy vravela: "Dievča moje, v chudobnej posteli si sa narodila a do chudobnej ľahla"
A mala pravdu.
Nikdy som bohatá nebola a nebudem.
Samozrejme myslím finančne.
Pretože moje tri malinké pokladíky sa nedajú vyčísliť ani zlatom :-)
Tak aký recept na bohatstvo?
Veď bohatá som duchom a potomkami :-)

Asi po týždni jej to nedalo.
Moja dcéra zrejme tuho nad tým premýšľala, viac než ja.
A znovu mi napísala, čo s tou súťažou...
Ja som to už vtedy pustila z hlavy, ale ona ma tou otázkou prinútila k odpovedi.

Moja odpoveď bola: "Mám strach"

Čakala som, že to pochopí a keď sa ona prihlási, ja jej budem fandiť.

Namiesto toho som sa dočkala odpovede: "Keď sa bojíš, kašli na to"

A to bol ten moment, kedy som si povedala:

"Však ja sa nebojím. Som silná, nie som bojko. Peniaze a strach som nikdy nemala"

Mňa treba vždy vyprovokovať a to sa jej podarilo :-)

Ešte v ten deň som pripravila na svoj blog s receptami nový recept, ktorý som mala veľakrát otestovaný.
Skúšala som rôzne varianty, kombinovala suroviny, testovala kvalitu a keď som bola s výsledkom spokojná, recept som uverejnila.

Bol to z mojej strany taký tichý prieskum, či recept vôbec niekoho zaujme a čo na to povedia priatelia - návštevníci mojich receptov.

Čakala som reakcie.
Sedela som pri počítači ako na tŕňoch pri voňavej kávičke a vyčkávala komentáre.
Očami som hypnotizovala monitor, minúty sa vliekli ako hodiny....až tu zrazu bááác!

Po pätnástich minútach sa začali valiť komentáre.
Toľko komentárov som nikdy pod žiadnym receptom nemala.
Pribúdali rýchlosťou blesku ako ešte nikdy a keď mi po hodine napísala jedna kamarátka komentár: "Toto Táni je recept za milión" ani netušila, ako mi pomohla......bolo rozhodnuté!

Takže recept do súťaže som mala, aj odvahu a už aj guráž. Veď ideme spolu s dcérkou.

Ve dvou se to lépe táhne...

Dcérke som preposlala svoj spracovaný uverejnený recept a už len stačilo odoslať prihlasovací formulár.
Ten som cez internet poctivo vyplnila a keď som klikla na kategórie - nenastalo nič.

Všetko mi zmizlo...
Skúsila som to trikrát a zasa nič.
No bodaj by ho parom bral!
Buď som blbá ja, alebo ten formulár.

Tak som sa zas rozčúlila, že som zabudla na kredenci cesto vo vandlíku.
Načo lákajú do nejakej súťaže, keď im ani formulár nefunguje!

Naštvaná som vypla počítač, zabudnúc na cesto a odtrepala som sa do postele.
Povedala som si: "Kašlem ja celú vašu súťaž".

Ráno som normálne vstala, prekysnuté cesto z kredenca stierkou zoškrabala do koša a spravila som si pekný deň.
O nejakej súťaži som už nechcela počuť ani slovo. - od nikoho!

...Ale len do ďalšieho voľného víkendu.

Moja prvá sobotňajšia myšlienka bola: Nevzdávaj to!!!
Čo keď to tak výjde a zadarilo by sa?

Mohla by som si vydať kuchársku knihu.

Splnila by som si sen...

Ukľudnila som sa, skúsila na internete iný vyhľadávač, zadala som do prihlášky všetky údaje aj kategóriu pre svoj recept...a ono to naraz išlo!
Ostávalo mi len posledné kliknutie, tlačítkom "odoslať" a po malom zaváhaní som upoteným prstom klikla.

Formulár sa úspešne odoslal, ja som sedela ako obarená, veru krvi by sa mi nedorezal....a dej sa vôľa božia.

Ide sa na to!
Teda ak ma pozvú na casting :-)

Zdieľaj



Pridaj sa