Nad pravým brehom rieky Vltavy sa týči historické opevnenie Vyšehrad s temnou siluetou štíhlych veží, ktorá si dodnes uchovala magickú atmosféru a tajomstvá.
Je to miesto, spojené s bájnou kňažnou Libušou a verným koňom Šemíkom.
Ten strašným skokom zo skaly zachránil svojho pána Horymíra.

Ako zmizla moja tréma - časť štvrtá

Na Vyšehrade je zástavka metra a pod bralom hotel, kde sa konal casting.

Čo je to casting som vedela z telky.
Keď dávali superstar, vždy mi bolo ľúto tých úbožiakov váľajúcich sa celé hodiny po zemi s coca colou a chipsami.
Dobre že som videla, ako (nie)je postarané o súťažiacich.
Pre každý prípad som sa poistila.
V bufete pri metre sme si s Pavlou kúpili minerálku, balené toasty, obložené bagety a energetické nápoje.
A dobre sme urobili.

Blížili sme sa k peknému hotelu, nabalené proviantom ako na túru.
Už z diaľky bolo vidieť vstupnú halu.
Tam čakal televízny štáb s kamerami.
Odchytávali prvých súťažiacich k rozhovorom.
Bolo ešte len ráno, šli sme o hodinu skôr, aby sme sa rozkukali, vonku v kľude pobafkali a posedeli na lavičke.

Tie kamery nás však zaskočili.
Hodili sme rýchlu spiatočku, schovali sa za metrový múrik ako partizánky a pozorovali, čo sa to tam deje.
Spoza múrika len sem-tam vykukli dva páry našich očí ako periskop.

Nebolo ešte deväť a slnko už pripekalo akoby mu za to platili.
Predpovedali tropický deň.
Márne sme v okolí hľadali úkryt pred páľavou slniečka.
Chládok nám už vyfúkli zo štábu.

Potila som sa nielen z horúčavy a návalov, ktoré sú v mojom veku bežné, ale aj od nervozity.
Nedokázala som si predstaviť, čo ma čaká.

Ako sme tam tak chvíľku hliadkovali, zistili sme, v akých intervaloch štábnici pauzujú.
V nestráženej chvíli sa nám podarilo prekĺznuť k recepcii.
Lenže aj tam boli.
Boli skrátka všade.
Klimatizácia lákala, no vrátiť sa von do toho hicu neprichádzalo do úvahy.

Dohodli sme sa, že zahráme nenápadné turistky.
Priamym krokom k recepcii sme šli "akože" hľadať ubytovanie.
Hlavne nenápadne.
Veď herečky sme dobré...

Znovu sa nám to podarilo, nikto si nás nevšimol.
Tešila som sa ako malé decko.
Ako kedysi, keď som mamu oklamala, že idem cez víkend do Prešova ku kamarátke na svadbu a šla som na tajný čunder s kamošmi.
Chuderka mama mi vtedy nabalila dlhú róbu a štekle.
V lese ma kamarát vpratal do ošklbaných riflí po staršom bratovi a kanady po dedkovi mi sadli ako riť na šerbel.

Keď som zbadala, že sa blížia k nám kamery, vzala som priateľku za ruku a utiekli sme sa schovať na luxusné toalety.

Tam nám bolo najlepšie.

Tu som sa cítila bezpečne.
Čistučké záchody, voňavé mydlo, plno obrúskov a miesta na tancovanie.
Opáchla som si tvár i predlaktie studenou vodou, vytiahla z kabelky hrebeň, prečesala si vlhké vlasy a pod sušiakom na ruky upravila frizúru.

Lenže našu skrýšu objavili postupne aj iné dámy.
Pred zrkadlom bola o chvíľu fronta ako na mäso.
Upotené telá vystrašených žien sa tiesnili v priestore ako sardinky.

Kráčala som odovzdaná osudu do miestnosti, kde sa konala registrácia.
K stolíku s počítačmi som šla pomaly, s núteným úsmevom na tvári.
Zapísali si moje údaje, na prsia mi nalepili číslo 1162 a dali pokyny kde sa mám zdržiavať.
Pri vstupe do ďalšej miestnosti všetci odovzdávali svoje jedlá na uskladnenie do chladničiek.
Okrem gurmánskych špecialít aj roztečené torty, skysnuté šľahačkové zákusky, teplom zrazené smotanové polievky.
Darmo, extrémna horúčava toho dňa znehodnotila doma pripravené inak určite chutné jedlá.
Podaktorí s hotovým receptom cestovali od štvrtej rána autobusom až z ďalekých Prdelovíc.
Ja som to mala jednoduchšie.

V duchu som ľutovala porotu, ktorá to všetko musela ochutnať a zhodnotiť.
Všadeprítomné kamery dokumentovali chutné aj nechutné výtvory.
Ja som si svoje tyčinky nechala pre istotu v taške a túto časť castingu som vynechala.
Znovu mi to vyšlo...

V menšej sále sedelo už zopár vystrašených tvárí s výrazom podobným môjmu.
Nie všetci však mali trému ako ja.
Našlo sa pár flegmatikov, aj niekoľko exibicionistov, čo sa pred kamery priam natísali.
S kadekým sa fotili, pózovali, podávali rozhovory a keby mohli, tak aj za porotou pôjdu.
Lenže tá trónila v priestoroch o poschodie nižšie.

S Pavlou sme si sadli do stredu miestnosti k mohutnému pilieru.
Veď pod lampou býva najväčšia tma.
Tak aj bolo.
Mali sme prehľad o každom, kto do miestnosti vstúpil, či vyšiel.
Pozorovali sme ostatných súťažiacich.
Tipovali sme, kto variť vie a kto nie.
Kto postúpi a kto vypadne.
Očami školských kuchárok sme skúmali ich prinesené recepty.

Po hodine sedenia a mapovania situácie sme zistili, že sa nič nové nedeje.
Zadky nás tlačili od tvrdých stoličiek.
Šli sme sa prejsť von.
Na priestrannej terase vonku bolo fajn, bol tam chládok, pofukoval vetrík a cez francúzske okná sme sledovali dianie v hale.

Stále prichádzali ďalší a ďalší súťažiaci.
Mala som dobrý pocit z toho, aká som nenápadná až neviditeľná ako Hopkirk.
Nikto si ma nevšimol, neodchytil na rozhovor.

Hodiny pomaly pribúdali, stres sa stupňoval, nervy pracovali.
Vydýchaná miestnosť sa naplnila masou ľudí.
Vzduch sa dal krájať.
Moderátori sa presúvali bližšie k bohatstava chtivým "kolegom".
Mala som hrču v krku a modlila sa, aby ma obišli.

Jasné že obišli aj tentokrát...

Dcéra ma po telefóne ukľudňovala z neďalekého parku.
Ešte že ju nenapadlo prísť s malým za mnou, do takého humbuku.
Volali sme spolu čo hodinu.
Bolo mi ľúto, že tam nie som teraz s nimi.
Videla by som aspoň Vyšehrad a bola na vzduchu.
A s nimi...

Mala som chuť nájsť východ a už sa nevrátiť.
Vstala som sa zo stoličky, vzala milú Pavlu pod pazuchu a chystala kapituláciu.
Veď som nič ešte nepodpísala a to papierové číslo im ani vrátiť nemusím.
Nebola by som jediná.
Už ich pár zdupkalo, ani si to nikto nevšimol, len my dve. Dve nenápadné pozorovateľky.

Rozhodnutá odísť s taškou na rameni som prešla do vestibulu.
Ďalšie kamery pri východe bránili môjmu úniku a ja som tryskom odbočila opäť do mojej obľúbenej skrýše.

Teraz som to už fakt musela rozdýchať.
Spotená ako somár v kufri a rozklepaná ako osika.
Mala som chuť celá vliezť pod studenú vodu.
Pavla ma ľutovala, naliala do mňa energetický nápoj, dala mi akúsi zázračnú tabletu a uznala, že nemá cenu tam ostávať.

Ako som opúšťala toalety, obrátila sa na mňa milá česká moderátorka s mikrofónom v ruke.
To už som nemala šancu na útek. Bola tesne predo mnou a vrátiť sa by bolo detinské.

Tentokrát to veru nevyšlo.

Zavreli sa dvere azylového domu a za nimi ostala aj moja tréma.

Nahodila som úsmev číslo desať, popravila si blúzu, vypla hruď, podala jej ruku.
Položila mi pár celkom bežných otázok o mojom súťažnom jedle, aj niečo málo zo súkromia.
Vypytovala sa na všetko možné aj nemožné.
Zdalo sa mi, že sa bavím so starou známou o tom, čo budeme zajtra variť.

Všetko zo mňa razom spadlo, aj tréma, aj strach aj návaly prešli.

Veď to nebolo až tak strašné.

Neukúsla zo mňa.

Spýtala sa či mám jedlo v chladničke.
Otvorila som na zemi tašku, z vietnamskej igelitky vybrala celofán s mašličkou v ktorom bolo skryté moje maličké tajomstvo a ukázala ho na kameru.
S úsmevom som povedala: "Toto je môj recept na bohatstvo."
Ani neviem, čo ma to vtedy napadlo, ale jej sa to páčilo.
Najprv si myslela že si robím srandu než pochopila, čo to v taške mám.
Rozhovor sme ukončili smiechom a mne sa strašne uľavilo.

Odvtedy sa kamera stala mojou kamoškou a celkom som ju prestala vnímať.

Zbohom tréma. Papá...

Bolo po druhej a ja som dostala strašný hlad.
V bruchu vyhrávali cigáni čardáš.
Dobré znamenie, že som sa ukľudnila.
Tréma dostala kopačky.

Vzali sme si kabelky a vyšli von na terasu.
S chuťou som sa pustila do sendviča a minerálky. Pavla si dala bagetu a ďalší energeťák.

Jáj, to bol slastný pocit.
Prvé jedlo a voda.
Ako dobre, že sme sa pripravili.

Poklebetili sme s tetou, čo mala dva recepty.
Prvú časť castingu už prežila, no nepostúpila.
Mala však ešte jeden recept.
Rozprávala nám o porote, ako to tam prebieha.
Ona trému nemala, bola sebavedomá aj keď sa s nami lúčila, lebo ani druhý recept nemala úspešný.
Brala to však s humorom, šťastná, že to má za sebou.
Tíško som závidela...

Tiež som už trému nemala a jedlo mi dodalo energiu.
Alebo ten nápoj?
Alebo tá veľká hnedá tableta vraj prírodná medicína?
Neviem, zrejme kombinácia jedného s druhým.

Čas sa vliekol.
Súťažiacich volali postupne dnu, vždy troch v polhodinových intervaloch.

A ja stále nič.
Už chodili dnu pred porotu aj tí, čo prišli dávno po mne a ja som stále trčala už v poloprázdnej sále.
Hodiny utekali, odbila piata.

Od skorého rána bez kávy proste nefungujem.
Začala som cítiť únavu.
Okolo mňa samé smutné tváre súťažiacich, čo neuspeli pred porotou.
Počúvajúc názory na atmosféru tam dole, na trojhlavú saň sršiacu nadávky, mi začalo byť úzko.
Balili sa domov a postupne odchádzali.
Odchádzali aj tí, čo uspeli. S dobrou náladou žhavili telefóny, aby oznámili svojim blízkym radostnú udalosť.
Tým som závidela tiež...
V tvárach jedných aj druhých bola vidieť definitívna úľava.

Keď rozprávali, čo sa dnu deje, nebolo mi všetko jedno.
Vedela som, že tam nemôžem zostať to počúvať, lebo začnem byť nervózna.

Vzala som Pavlu na terasu do nóbl kaviarne s vysokohorskou prirážkou.
Náá nech!
Veď je to raz v živote, tak si môžem dopriať aj drahú kávu.
Očíslovaná, s opuchnutými kotníkmi od tepla, som zapadla do luxusného kresla.
Pri bare posedávala samá lepšia spoločnosť.
Mňa si premeriavali ako tetku, ktorá si sem práve odskočila z dvora.
Len nech sa pozrú na správnu slovenskú babu.
Jedno kilečko krajšie ako druhé.
Predsa nepôjdem k metru do bufetu.

Ale kávička mi padla vhod.
Bola výborná.
Veď bodaj by nie... za tú cenu by som u nás vo večierke mala celú pixlu.

Parádne som sa uvoľnila.

Nálada naberala obrátky, smiali sme sa, až nám slzy liali z očí.
Pavla na mne a ja sama na sebe.

Prebrali sme pár týpkov z castingu a poohovárali, čo sa dalo.
Bez toho cirkusu okolo sme sa cítili skvele.

Vysmiate od ucha k uchu sme sa vrátili do hustej atmosféry, kde sa práve v hlúčiku súťažiacich klebetilo.

Štyri babky s jedným mladíkom rozprávali, aká je porota prísna, ako s nimi zle jednali, ako ich jedlo kritizovali, že to je "šílené" ( to slovo neznášam).
Tá porotkyňa je vraj protivná a hnusná, kuchár nadával a vypľúval jedlo, ten tretí ani nechcel ochutnať...
No hrôza!

Veľmi rýchlo ma veru humor prešiel.

Tak ale kde to viazne?
Kedy pôjdem na radu?
Veď už nás je tam len päť a pol.

Vari na mňa zabudli?

Nabrúsená som sa šla spýtať toho mladíka, čo vyzýval súťažiacich "na popravu" či mám skočiť ako ten Šemík, aby si ma niekto všimol?!

Vraj mám vydržať, že už to bude.

A bolo.
Skoro za hodinu.
Ostala som tam sama s Pavlou v prázdnej sále.

Posledná...

Vyčerpaná...

Kati museli asi dobrúsiť sekeru...

Bolo pol ôsmej večer keď zavolali moje meno a ja som vstúpila do tmavej chodby.

Pokračovanie zajtra :-)

Zdieľaj



Pridaj sa