Moja starenka bola "baba jako hrom" .

Dedičstvo po starenke

Nielen vzrastom, ale aj povahou. Bola kyprých tvarov a líčka mala červené ako maľované. Čas trávila zväčša v kuchyni, alebo na priedomí so susedkami, kde sa pletkovalo o dušu. Hovorila hlasno, akoby sme boli všetci hluchí a mlela, ako starý vergeľ hlavne keď hrešila starečka :-)

Nebola mi až tak blízka ako moja babička z maminej strany. Ale mala som ju svojim spôsobom rada. Myslím, že aj ona mňa. Jej robustná postava a prísny pohľad vo mne vzbudzovali akýsi druh rešpektu. Nebála som sa jej, ale ani ju nemilovala. Určite pri starečkovi a ich nepodarenom synáčikovi (mojom tatkovi) nemala na ružiach ustlané. Tatko mi zomrel, keď som bola maličká a možno z toho dôvodu sa kontakt narušil.

Stareček však bol poriadny beťárisko. Spomínam si naňho len letmo. Ale nikdy nezabudnem na to, keď som ho videla naposledy. Ležal už na smrteľnej posteli, na nočnom stolíku plný popolník vajglov, pod stoličkou načatá buťulka koňaku a spod vankúša trčal rozčítaný Playboy. Koňakom a porno-časopismi ho zásoboval strýko. Nosil mu tie vecičky z hotela od zahraničných hostí.

Ale starenka bola dobrá gazdina.

V kuchyni mala vždy prestretý obrus a na ňom mávala kuglúf, béleše, alebo krupicové tašky. Nemôžem zabudnúť na jej biely hrnček s červenými guličkami, z ktorého mi dávala piť. Na staručkom drevenom kredenci natretom krémovou farbou stávala modrá konvička s voňavou čerstvou meltou. Pod pláteným obrúskom na tanieri mávala vysmaženú kopu fašírok, alebo kus slaniny. Len tak, s chlebom a kyslou uhorkou. Pri každej návšteve mi tajne vtisla do dlane dajakú mincu na zmrzlinu. Vtedy som ju aj vybozkávala. Čím častejšie boli moje návštevy u nej, tým viac som si mohla dovoliť zlízať zmrzky.

Nikdy sa nestalo, aby nebola pripravená na nečakanú návštevu. V kredenci mávala zásoby maslových sušienok, esíčok a vtedy dostupný "krumpolový cukor" pre vnúčence. Sama bola obrovská labužníčka a gurmánka. Dopriala si všetkého - slané, sladké, kyslé, aj vínka domáceho. Veď jej telo malo aj dajakú spotrebu. Len na poriadok príliš nebola.
Lakomá ale nebola... len niekedy mi pripadala strašne smutná. Asi zato, že sme k nej málo chodievali. Myslím si, že tak trochu žiarlila na našu babičku z dolného konca, ktorá si našu priazeň nemusela vôbec kupovať sladkosťami.

No a teraz som vlastne prišla na to, po kom som :-)
Taká kombinácia, ako bola starenka a stareček, to je ojedinelý úkaz genetického dedičstva.
Ono sa vraví, že sa postava a povaha dedí z generácie na generáciu.

Nie je to moja výhovorka..........veď aj ja po niekom musím byť.

....A potom, že som po nich nič nezdedila :-)

Zdieľaj



Pridaj sa