Len pred pár dňami sa zrodil v hlave mojej dcéry Emílie nápad zorganizovať stretnutie priateľov pri spoločnom varení. Nie taký formálny, strojený. Chceli sme mať domácu uvoľnenú atmosféru, čo sa napokon podarilo.

Môj prvý kurz varenia

Vybavila som priestory, dali sme dokopy hlavy a k spolupráci sme prizvali aj Andrejku. Ja ako skúsená šéfkuchárka, aktívna babka a milovníčka klasickej kuchyne povediem kurz a kočky mi pri tom pomôžu. Sama by som to popri práci nezvládla. Viac hláv, viac rozumu. Každý vieme to svoje a tým, že ma odbremenili od vytvárania dokumentov a pozvánok, ja som sa mohla venovať príprave receptúr, normovaniu a zabezpečenia surovín.

Samozrejme sme oslovili najprv všetkých svojich kamarátov. Oznámenie o akcii sme dali aj verejne pre facebokových fanúšikov. Prihlásilo sa nám viac ľudí, než sme očakávali. Niektorí z nich potvrdili účasť na akcii omylom, ale tí ostatní to zobrali vážne. Kurz sme obsadili chronologicky postupne, ako sa prihlasovali. A dobre sme urobili.

Kurz sa konal v Prahe na nám. Jiřího z Poděbrad v novo zrekonštruovanej kuchyni, ktorú naša škola využíva pre žiakov na krúžok varenia. Sú tam štyri nové kuchynské linky, štyri sporáky a rúry na pečenie. Preto sme sa rozhodli kurz urobiť pre osem ľudí v dvojčlenných skupinkách, aby sa na každého dostalo vyskúšať si online prácu s cestom.

Nadišiel deň D. Ráno sme nanosili do kuchynky suroviny, pripravili riady a túžobne očakávali účastníkov kurzu. Veľmi sme sa na všetkých tešili, pretože sme sa poznali väčšinou len z netu a niektorých prihlásených sme nepoznali vôbec. Teda aspoň ja. Poznala som len Pavlínku, na ktorú som sa po dlhej dobe veľmi tešila. Evičku som pozvala, pretože už nejaký čas číta moje recepty, je tiež z Prahy a chcela som ju spoznať naživo.

Postupne začali prichádzať usmiate osôbky. V ich očiach som videla očakávanie z nepoznaného, ale aj odhodlanie vyskúšať naše spoločné varenie. Privítanie a zahájenie prebehlo ako inak než poriadnou slovenskou domácou pálenkou. Dokonca ma potešilo, že prišiel aj jeden chlapec. Pekné spestrenie nášho babinca. Rozdali sme zástery, prečítali receptúry, vysvetlili systém práce a ihneď sa začalo s cestom.

Prvé sa robilo cesto na lángoše. Aj keď lángoše nie sú slovenské, na Slovensku sa natoľko udomácnili, že sme ich zaradili do kurzu, aby sa partička naučila ručne lángoše vyťahovať. Lángoše, ktoré nepatria práve medzi najzdravšie jedlá, ale pri Balatóne a inde, v rámci turistického ruchu, zbohatne na nich každý. Základom je kysnuté chlebové cesto. Pravý maďarský lángoš, ktorý sa pečie v peci, sa natieral kyslou smotanou, ale aj na strednom Slovensku sa niečo ako lángoše robilo pre zmenu s bryndzou. Maďarská verzia obsahuje aj varené zemiaky, podobne ako aj maďarský zemiakový chlieb. Modernizovaná bufetová verzia je vyprážaná v oleji a potiera sa cesnakom a práve tú sme sa išli učiť. Pripraviť poriadne cesto na chrumkavé lángoše bolo úlohou číslo jedna.

Predviedla som partičke prácu s cestom a všetci po mne opakovali. Chcela som, aby sa naučili prstami cítiť hustotu cesta, miesiť rukou a s cestom sa hrať. Pozorne počúvali rady a moje vychytávky, zapájali sa do debaty a ja som celkom zabudla, že máme každý v miske len polovičnú dávku múky. Droždia sme pridali viac, tak sa prisypala múka, priliala voda a vymiesili sme cesta viac, ako bolo v pláne. Ale nevadí, pred školou sú farmárske trhy, prinajhoršom ponúkneme trhovníkov, lebo cesta bolo pre celé Vinohrady :-)

Blížil sa čas obedu a ohlásil sa hlad. Ja som kurz brala tak, ako by boli u mňa doma na návšteve. Predsa nebudeme v kuchyni hladní a návštevu je treba zasýtiť.
Kým cesto kyslo, pripravovali sme bryndzové halušky. Každý sa chopil nejakej činnosti. Jedni čistili zemiaky, ďalší ich strúhali, kto bol voľný, nakrájal slaninu a vyškvaril ju. Po škole sa začala šíriť vôňa vyškvarenej slaniny, čo vykrúcalo nosy fitneskám potiacim sa pri cvičení o poschodie vyššie. Vôňa domova prilákala aj školníka, ktorý nám ochotne pomáhal čo bolo treba a rád ochutnal...
Veľmi ma prekvapilo, že mladé dievčence chceli halušky hádzať z lopárika. Potešilo ma to a zdvihlo mi náladu. Nezabúdať na tradičnú prípravu nášho národného jedla, vyskúšať si to tak, ako to robili naše prababičky bola pre mňa úžasná pocta.
Spoznala som Janku - skvelú fotografku ktorá viac fotila, než varila, ale bola úžasná a jej nádherné fotky ma usadili na zadok.

So mnou v partii bola Eva a Pavlína. Vedľa nás pracovala Ivana s Pepom. Mladý párik, ktorý s cestom pracoval prvýkrát. Lula a Peťa, dve veľmi šikovné kočky, ktoré trhali rekordy a vždy boli s prácou prvé hotové. Janka s Peťou mali najchutnejšie halušky, možno preto, že ich hádzali z lopárika. Andrejka s Emíliou asistovali, umývali riady a konzultovali moderné verzie varenia so zdravšími surovinami. Nálada výborná, chuť do práce nechýbala nikomu.
Čo sme si navarili, spolu sme pojedli. Aj keď sme postupovali rovnako, každá skupinka si halušky pripravila podľa svojej chuti. Niekto dal viac bryndze, niekto viac slaniny, niekto prilial haluškovicu, ale všetci sme si pochutili. Nešlo o súťaž, ale o priateľskú atmosféru a radosť zo spoločného varenia. Jediné čo ma štvalo, boli moderné sklokeramické sporáky, na ktorých to všetko dlho trvalo. Ja by som to teda doma nechcela ani za svet. Oheň je oheň.

Po krátkej pauze sme pristúpili k vyťahovaniu lángošov. To bola najvtipnejšia časť nášho kurzu. Dievčatá sa fotili s deravým cestom. Kuchyňa sa pomaly menila na humorné natáčanie filmu Vreskot. Foťáky cvakali, dobre sme sa bavili a medzitým sa vysmážali chrumkavé kruhy cesta. Poriadne ocesnakované, posypané syrom nemali chybu.

Blížil sa koniec kurzu a posledným receptom boli tvarohové rohlíčky podľa receptu mojej maminky. Tie vyšli všetkým krásne. Dievčatá a chlapec sa naučili tie najchutnejšie koláčiky na svete. Ale už sme nevládali viac jesť. Pobalili sme výslužky, aby už doma nemusel nikto variť. Domov si odnášali halušky, lángoše aj koláče. A dúfam, že aj krásne zážitky so spoločne stráveného sobotného dňa. Napokon sme spolu svorne poumývali riady a upratali kuchyňu. Ako doma :-)

Domov som prišla nabitá novými dojmami, spokojná, pretože som mala možnosť osobne spoznať nových priateľov. Verím, že sa ešte uvidíme a spolu si zavaríme. Je to iné, ako od stolu písať recepty, aj keď ma to baví. Tento deň bol pre mňa výnimočný a týmto chcem všetkým veľmi pekne poďakovať. Boli ste skvelí a už rozmýšľajte nad tým, čo by ste radi vyskúšali v ďalšom kurze. Samozrejme sa budem tešiť aj na nových priateľov. Všetci ste vítaní a rada si to s vami vyskúšam.

Zdieľaj



Pridaj sa