Príbeh o mojej náhradnej švajčiarskej mame...

Moje detstvo na farme

Barbara nie je moja skutočná rodina, ale na dlhé mesiace v detstve sa stala mojou druhou švajčiarskou mamou...Dnes už nežije ale moje spomienky na Barbaru vo mne zostanú na veky...Hlavne to, ako si moju priazeň získala svojou kuchyňou...

Barbara s Jacobom žili v malebnej podhorskej dedinke vo Švajčiarsku a prostredníctvom červeného kríža si ma zobrali do opatery...
Mala som vtedy sedem rokov, bola som po veľmi ťažkej chorobe a vďaka lekárom som bola ako jediné dieťa z Malaciek poslaná do cudziny na klimatické liečenie "na pribratie!!"
Áno - ja, vtedy podviživené dieťa...Dnes sa tomu už len smejem pri pohľade na moje kypré krivky...

Maminka bola vtedy chudobná vdova s piatimi sirotami, bez peňazí a choručkou dcérkou, vtedy mojou maličkosťou. Oháňala sa ako sa dalo a možnosť liečenia prišla ako na zavolanie.

Celé to bolo pre mňa príliš zmätené obdobie ...

Keď malé dieťa bez rodiny cestuje vlakom plnom detí do cudzieho sveta...v krátkom kabátiku s pláteným kufríkom, kde bola okrem kôpky ošatenia a hygieny pribalená malá krojovaná slovenská bábika. Prvá v mojom živote, aj tá nebola pre mňa. Bol to darček pre Barbaru od mojej maminky. Na klope kabátu som mala pripnutý odznak s hlavou Alexandra Dubčeka. Na hlave ružovú šatku, na nohách galoše a netušila som vôbec, kam ma to vezú. Doma mi súrodenci vraveli, že pôjdem k moru, že tam bude aj farebný televízor...len aby som šla.
Odviezli ma do cudzej krajiny...dali do cudzej rodiny...nechápala som kde vlastne som...Myslela som si, že ma doma nechcú, že ma tam predali...nevedela som sa zorientovať...nerozumela som ich reči...a ani oni nerozumeli môjmu jazyku...
Nechcela som prvých pár dní nič jesť, len vodu som pila...plakala som, smútila, volala svoju mamu...ale márne. Nebolo cesty späť a musela som sa podriadiť životu pri kravách, koňoch, kozičkách, ovečkách a inej zveri mnou dovtedy nepoznanej.

Proste život na farme so všetkým, čo k tomu patrí...

Nemali to so mnou ľahké, to ani náhodou...som býk a moju priazeň si len tak niekto nezíska...Zvlášť dvaja starúšikovia, ktorým som nerozumela ani slovo...a starký sa mi teda vôbec nepáčil. Bol invalid a jednu topánku mal takú obrovskú ako obrovské čertovské kopyto. Mal v suteréne stolársku dielňu, kde bol skoro stále schovaný a keď vyšiel stade von, bála som sa ho, lebo bol celý od pilín, až nebolo možné rozoznať farbu jeho ošatenia. Spopod pilín trčali len okuliare a veľké zubiská...a tá obrovská topánka. Dlho som sa k nemu ani nedokázala priblížiť.
Zato Barbara bola milá, láskavá, útla pani, ktorá mi hladila večer vlasy keď som uplakaná usínala...Len som sa na ňu vtedy hnevala, že mi nechcela dať pas, aby som mohla ísť domov. Zaspávala som večer čo večer so slovami: pas, Slovensko, pas, Slovensko...
A nebolo tam ani more, ani farebný televízor, len kravy bučali a muchy otravovali.

Trucovala som, hladovala som, lebo som dúfala, že ma sami od seba vrátia domov. Potom ma napadlo, že ak nebudem nič jesť, zomriem od hladu...a nebudem tam musieť zostať. Chudáci starí nevedeli si so mnou rady, netušili, čo by mi pripravili k jedlu, len aby som prežila..a vydržala pri nich. Vyvárali, vypekali, nakupovali dobroty aké som nikdy nevidela...ale všetko márne! Moja túžba vrátiť sa domov k mame a súrodencom bola silnejšia...

Po neúspešnom mojom nočnom pokuse o útek, keď ma našli nad ránom spať v maštali pri jahniatkach a dostala som konečne na zadok...som kapitulovala.
A hlad je hlad...
A ten zvíťazil časom nad mojou tvrdohlavosťou…Trucovať som prestala, keď predo mňa postavili asi po piatich dňoch misu čerstvých malín, nakrájaného ananasu a jahôd a to celé pokryté obrovskou kopou šľahačky poliate kiwi polevou...Neodolala som a prestala som sa priečiť...Všetko som zmastila...Brucho som mala ako balón...Takú dobrotu som v živote nejedla...Dostali ma!!!...

Slzy radosti starúšikom stekali po lícach a tešila sa celá farma... Zistili, že si moju priazeň získajú jedine cez fajnové "žrádlo"...a to sa im vyplatilo...

Časom som sa skamarátila s ich paholkom Hinajdom, ktorý ma naučil dojiť kravy a ochutnávať čerstvo podojené mlieko. Mlieko bolo základnou surovinou Barbarinej kuchyne. Každé ráno na farme sme začínali sediac pri dlhom stole spolu všetci, tri rodinné generácie plus pomocný personál. Jedli sme čerstvo upečený domáci chlieb, pili z misiek mlieko alebo kakao (ovomaltine), denne čerstvé domáce maslo, fantastické syry a marmelády…Barbarin brat Franky ma naučil jazdiť na koni...Ten môj milovaný grošovaný sa volal Flóra...cítila som sa v sedle ako veľká princezná… Jazdila som s Flórou popod ovocné stromy v sade a spolu sme sa ládovali šťavnatými jabĺčkami...Začala som sa tam cítiť ako doma a na môj skutočný domov som pomaly zabúdala...

A Barbara?? ...Tá ma milovala...
Kŕmila ma s obrovskou láskou len tým najkvalitnejším švajčiarskym syrom...Poznala snáď všetky druhy a naučila ma rozoznávať ich chuť a vôňu. Niet divu, bola skúsená, dlhé roky syry predávala v špeciálnej predajni syrov v neďalekej dedine. Bola znalec a naučila ma syry milovať a poznávať ich kvalitu...Syr sme si pri raňajkách namáčali do medovej bazovej marmelády, ktorú som jej tiež ako dieťa pomáhala pripravovať...asistovaním v kvetovanej zásterke.

Brávala ma často po malých obchodíkoch s potravinami a sledovala som ju pri nákupoch. Pozorovala som, ako dôkladne vyberá suroviny na varenie...Kontorlovala čerstvosť, dobu spotreby a tiež aj ceny. Zbierala čiarové kódy z obalov potravín, ktoré sme po večeroch spolu vystrihávali a ukladali do plechovej krabičky od sušienok. Netuším k čomu je to bolo, ale to ma bavilo. Keďže som sa časom naučila perfektne hovoriť ich dedinským dialektom, nerobilo mi problémy Barbaru bombardovať otázkami typu: ...a toto je aká zelenina? a toto korenie tam prečo dávaš?...a táto zelenina sa prečo nevarí?...a toto mäsko je z akého zvieratka?...
Bola som zvedavá a strašne rada ju pozorovala pri varení. Naučila ma robiť rôzne dresingy a marinády na šaláty…Všetko pripravila strašne chutne, pritom časovo nenáročné jedlá, aby sa mohla o to viacej venovať mne...Mala som tam aj kamarátov, ale v kuchyni pri Barbarinej sukni som sa cítila ako doma.

Takže Barbara- skvelá náhradná maminka ma naučila poznávať syry, bylinky, zeleninu a ovocie...

Barbara ma vykŕmila na nepoznanie...Liečenie splnilo svoj účel a nadišlo horké lúčenie...

Plakala som opäť, keď som po dlhých mesiacoch vyfešákovaná v nových silonkách, v bielych lakovkách a hráškovozelených šatách so striebornou sponou opúšťala farmu. Plakal aj Hinajda, aj kone a kravičky...A ja so štyrmi lodnými kuframi som nastupovala do vlaku plného detí naspäť na rodné Slovensko...

V Bratislave na stanici na peróne stálo plno ľudí a mňa čakala celá rodina. Poznala som ich...kývala som im z okienka vlaku a niečo švajčiarsky žvatlala...ale nejako ma prehliadli...Nevedela som si hneď spomenúť na rodnú reč a kričala som na nich Hallooooo, ich bin dááá....Nepoznali ma!!! Zmenila som sa na nepoznanie??...snáď nie...prehliadli ma? Videla som mamu...huráááááááá

Brat Vilko ma zaregistroval a spoznal podľa pehavej- no už vtedy guľatej tváre a s bráškom Rudkom ma podali mame cez okno medzinárodného vlaku...Sestričky Evka s Darinkou ma tuho vystískali a maminka ma už nikdy tak ďaleko nepustila...

Hneď po návrate domov komunisti zatvorili hranice..... a ďalších 21 rokov sme boli v kontakte s Babrbarou len prostredníctvom pošty...Občasné cenzúrované balíčky čokolád, syrov a žuvačiek, kde polovina obsahu chýbala... vianočné a veľkonočné pohľadnice, mi vždy pripomenuli Barbaru...a moje milované Švajčiarsko.

Nikdy nezabudnem, čo pre mňa Barbara urobila a tiež na to, ako ovplyvnila moje chuťové bunky...

A jeden recept od tety Barbary nájdete tu: http://bonvivani.sk/recepty/kolac-tety-barbary

Zdieľaj



Pridaj sa