Tých vecí, ktoré milujem je veľmi veľa. Od malička som bola veľká labužníčka a to mi ostalo dodnes.

Od malička labužníčka

Píšem to sem preto, aby ste zbytočne na mojom blogu nehľadali zdravú stravu a vegetariánske jedlá.
To nie je moja parketa a mäso v každej podobe mám veľmi rada od malička.
Moja obrovská chuť k jedlu a ochutnávanie v rôznych podobách sa podľa rozprávania mojej dnes už 81 ročnej maminky u mňa prejavilo ihneď po narodení, keď ma dojčila a ja som so slastným mľaskaním sala jej prsník až do samého dna. Mama vtedy ležala na Zochovej v pôrodnici a sledovala so zatajeným dychom let Jurija Gagarina do vesmíru. Neviem či sa vtedy narušil kozmický priestor ale mňa zasýtiť bolo umenie. Meno mi rodičia dali Taťjana, aby vzdali hold veľkému kozmonautovi.

Podľa náučnej knihy "Naše dieťa" ako sa vtedy písalo, by malo dieťatko byť vo veku štyroch mesiacov len dojčené a ja už som doma gniavila z plechového hrnčeka záhorácku špecialitu: Paradajkové zelé s fašírkú a po riadnom odgrgnutí s plným črevom som spokojne zaspala.
Stával sa pomaly a iste zo mňa malý Otesánek.

Rituál večerného a nočného mlsania mi zostal dodnes, pretože hladná jednoducho nezaspím. Pri posteli mám v zásuvke tajne schovaný aspoň kúsok kofily, zopár gumových medvedíkov a samozrejme horalku. Keď nie je odložený studený rezeň, v chladničke chýba huspenina, siahnem po sladkosti...
Veď čo keby náhodou prišiel???
Kto?
No predsa....hlad.
Ale nebudem odbiehať od témy...Keď som už sedela v kočíku a žvatlala prvé skomolené slovíčka, medzi prvými mojimi slovami bolo slovko:"maťo"...teda mäso, čo v preklade znamenalo: párky!
Na rohu ulice v centre nášho mestečka stála vychýrená predajňa mäsa, kde to voľakedy fakt voňalo klobásami a párkami...Mimochodom, tá predajňa tam stála ešte nedávno, ale o nejakej vôni sme už mohli len snívať.

Voľakedy to bolo iné...všetko sa kontrolovalo, ceny boli stabilné a párky so špekáčikmi boli mäsové. A mňa predavačky poznali odmalička. Vždy keď sa maminka s kočíkom blížila k mäsiarstvu, už mi spoza výkladu kývali. Aróma údenín sa šírila cez vchodové dvere do kočíka pod výkladom až do môjho malého nošteka a ja sediac v kočíku som vrieskala : "maťo, maťo"
To malé baloľa sa až neuveriteľne triaslo po párkoch a moja zlatá maminka, aj keby nemala týždeň pre seba kúsok chleba, mi chtiac-nechtiac do každej rúčky kúpila voňavý údený párok, aby umlčala to uvrieskané nenásytné decko. Samozrejme že ten kúsok cesty k nám domov ubehol rýchlo a ja som oba párky zhltla, aby mi ich doma súrodenci neuchmatli.
Jasné ako facka - vegetarián zo mňa nikdy nebude.
A najlepší zákusok je poriadna šnicla :-)

Aj dnes ak si mám vybrať večeru v luxusnej reštauráci, nechám sa radšej pozvať na prechádzku do mesta...ale tam, kde sú nástrahy v podobe rýchleho občerstvenia. Skrátka, som bufeťák a milovník všetkých údenín, zapekačiek, varenej kukurice, langošov, hot-dogov a hlavne cigánskej pečienky. No a pri návštevách veľkých nákupných centier milujem všetko ázijské doteraz nepoznané.
Veľakrát mi maminka vravievala, že ma mali radšej v detstve vymeniť za "měch krumpolú", tie by rodina zjedla, a mali by odo mňa pokoj...No ja na to s úsmevom vždy vravievam: "Kto iný ako ja by vám v živote pripravil toľko prekvapení, než vaša Tánička a jej kulinárska dušička...!"

Zdieľaj



Pridaj sa