Vzdávam hold všetkým šikovným ľuďom, čo sa výrobou syrových korbáčikov živia a sľubujem, že im nebudem fušovať do remesla.

Syrové korbáčiky - moje pokusy

Teraz už sa môžem priznať...

Keď som robila pred pár rokmi na Morave v Jeseníkoch, nechala som sa vyhecovať kolegami v práci, aby som spravila slovenské korbáčiky. Večer sa trošku popíjalo, Moraváci a Ukrajinec Vasil čo so mnou pracovali si neustále zo mňa uťahovali. Mysleli si, že keď som zo Slovenska, pochádzam iste odniekiaľ z lazov a doma máme ovce a kravy. Mali chuť na slovenské korbáčiky, oštiepok, alebo parenicu.

Ja s takýmto voľačím neskúsená, ovcu a kravu poznajúc len z helikoptéry, som im hrdinsky povedala, že to sa nedá robiť bez poriadneho domáceho syra.
Zamachrovala som, že keby bol, tak nieje problém, že im to spravím.
Ale to som si na seba uplietla bič!

Cez víkend sa dotrepal jeden kolega Moravák aj s hrudou syra a dal mi ju do rúk s úsmevom : "Sehnal jsem ti toho sejra....abych ti udělal radost"

Tak toto som absolútne nečakala a nezostávalo mi nič iné, než obtelefonovať všetkých možných kamošov, aby mi poradili čo s tou hrudou mám robiť. Kamarátka z Tatier mi do telefónu rýchle nadiktovala recept a ja som sa dala do práce. Nevedela som ani ako má ten postup vyzerať, ba nedokázala som si ani predstaviť, čo a ako!

Lenže tým, že som taký gastro - kaskadér, dala som do hrnca vodu, samozrejme som ju osolila, čo sa nemá, a miešala tú topiacu sa hmotu varechou až ma bolela ruka.
Keď to vyzeralo ako guľa, vybrala som tú horúcu hmotu na stôl a začala rukami váľkať syrové cesto ako hada. To som tiež nemala, lebo to začalo chladnúť a tuhnúť... Vygúľala som asi tak dvojmetrového hada o hrúbke 3 cm. Bolo mi do plaču, lebo to vyzeralo hrozne a všetci čakali odo mňa zázrak.

Zachránil ma Péťa, šohaj z Moravy ....troška ma poľutoval ako vždy a vzal milého hada zo stola, že ho vyúdi.

Prehodil si syrového hada cez plece a odkráčal smerom k údiarni. Omotal ho okolo drevenej tyčky ako klobásy a ukľudňoval ma, že to bude v pohode. On je pohodár a nič a nikto ho nikdy nerozhádže. Všetci sa smiali, popíjali a sledovali teraz už kolektívny výtvor.......okrem mňa!

Chlapci veselo prikladali polienka pod údiareň a popíjajúc pivénko priložili troška viac, ako bolo treba. A had sa začal topiť. Cencúle syrového hada stekali na dierkovaný rošt údiarne a to už som bola zúfalá...

"Geroj" Vasil, náš kolega, šikovný to chlapec z Ukrajiny celú situáciu po pár stakanoch vodky zachránil.
To bol chlap! Autá opravoval krompáčom, nebolo veru žiadnej práce, ktorú by nevedel....
Zobral kusy roztopeného hada do medvedích láb a spravil z neho jednu veľkú guľu. Položil to na dierkovaný rošt a nás všetkých poslal preč.
Doúdil to skoro studeným dynom a na drevenom tanieri nám doniesol naservírovaný nádherne voňajúci a veľmi chutný obrovský oštiepok :-)

Priznám sa, že lepší domáci údený syr som odvtedy nejedla, a na tento zážitok tiež nikdy nezabudnem...Na druhý deň totiž prišla kamarátka Elenka - gastro odborníčka s jej milým a zožali sme kolektívnu pochvalu.

Druhýkrát sa vydarili a recept som uverejnila v tomto príspevku: Syrové korbáčiky

Zdieľaj



Pridaj sa