Niet nič krajšie v kuchyni, ako chlap v zásteri...

Varenie s dedkom

Bola som vtedy ešte v predpubertálnom veku, je to tak dávno, ako film pre pamätníkov :-)

Náš dedko, ako sme ho všetci v rodine volali, bol druhý manžel mojej mamky.

Mama každú stredu dlho pracovala a my sme jej chceli urobiť radosť tým, že jej niečo spolu navaríme. Na stredy som sa vždy strašne tešila...Každú stredu sme mali našu domácu kuchyňu len my dvaja. Ja a dedko - sami pre seba.
Dali sme si s dedkom mamine kárované zástery, čo boli ušité zo starých plachiet, vybrali sme z chladničky čo bolo a začali sme improvizovať...

Boli sme ako dvaja alchymisti...malý a veľký kamarát...
Ako Pat a Mat zo seriálu "A je to!"
Dedko ma mal veľmi rád s všetok voľný čas, čo mal, sa mi venoval...

Prvé týždne sa nám príliš nedarilo… Čím viacej sme sa snažili, tým bol výsledok nepodarenejší... Ale všetky začiatky sú ťažké a my sme bojovali s varechou v ruke proti nezdarom.
Dedko ma ukľudňoval často tým, že nič sa nedá pokaziť, prinajhoršom z toho spravíme guláš... A tak sme k večeri mávali guláš na milión spôsobov prvý mesiac takmer každú stredu...

Dedko bol veľký optimista, trpezlivý a ku mne tolerantný... Nechal ma pri sporáku kombinovať hocičo s hocičím vtedy v obchodoch dostupné...
Učil ma, ako pridávať suroviny mnou vtedy ešte nepoznané...takže naše jedlá dostávali časom nový "šmrnc". Varila som ako o dušu, už nielen v stredu, ale tak trikrát týždenne...

Recept na dedkovu pučálku: http://bonvivani.sk/recepty/pucalka

Keď sa u nás doma začalo vo veľkom priberať, bola som obvinená, že varím príliš skleroticky sýtu stravu... Keď mne sa to tak páčilo, do šťavy k mäsu som dala aj syr, vajíčka, uhorky, kápiu, smotanu... ako keby to varil psíček s mačičkou :-)

Musela som pribrzdiť fantáziu a naučiť sa do jedál zakombinovať viacej zeleniny a ako doplnok pripraviť aj čerstvé šaláty...Hlavne sa naučiť príliš nekombinovať, lebo menej je niekedy viac...

Dedko bol lekár, vedel o čom hovorí a trpezlivo mi vysvetľoval, ktorá zelenina obsahuje aký vitamín, čo sú to sacharidy a bielkoviny...ako ktorú surovinu s inou správne spojiť, aby z jedla vznikla vyvážená strava...
Hlavne v kuchyni všetko zužitkovať! Veru ani vodu zo zemiakov sme nevyliali, uvarila sa cesnačka :-)

Na stedy s dedkom spomínam rada... Hlavne na nepodarené jedlá, ktoré sme tajne pred príchodom maminky zlikvidovali. Spomínam na moje prvé parené buchty ktoré sa rýchle zakopali do záhrady pod čerešňu... To neboli buchty, ale delobuchy, ktoré sme nevedeli odlepiť od paráku. Aj ten paráčik odpočíva v pokoji spolu s buchtami…

Alebo inokedy sme robili bryndzové halušky podľa kuchárskej knižky.

Cesto spravil dedko a ja som postupovala podľa návodu:

Nožíkom z lopárika hádzať halušky do vriacej osolenej vody...

Za prvé som nevedela, čo je ten lopárik a za druhé som nevedela ako to robiť...Dala som cesto do plytkej misky a keď mi to nožíkom nešlo, vzala som veľkú lyžicu a hádzala...Šlo to pekne a aj vyplávali z vody...no vo veľkosti ping-pongových loptičiek...

Dedko sa usmial a povedal: " Však máme príbor, pokrájame..."

Zdieľaj



Pridaj sa