Moje vyznanie človeku, ktorý mi veľmi v živote chýba...

Vďaka babi...

Moja babička bola tou najláskavejšou bytosťou, akú som kedy poznala. Bola to jednoduchá nevzdelaná žena a ako to kedysi chodievalo, vzdelania sa dostalo máloktorej dievčine a ona nebola výnimkou. Jej vrodená inteligencia a takt však boli neprehliadnuteľné. Skrátka vedela sa chovať ku každému ako sa patrí, bola starostlivá a milujúca. Milovala nás všetky svoje vnúčatká veľkou mierou bez rozdielu. Bola nielen vynikajúca kuchárka, ale aj a milujúca oddaná manželka. Deduško pracoval u jej rodičov za mladi ako paholok na statku. Svojou pracovitosťou a dobrosrdečnosťou si získal jej srdce. Láska mojej babičky a deduška bola v mladosti aj v starobe nezlomná, nevyčerpatelná, vzájomná a krásna... Až ma niekedy mrazilo keď som deduška videla, ako ju obdivoval a poslúchal, akoby bol tým paholkom po celý život. Robil to rád, obdivoval ju, vážil si ju a nesmierne miloval. Doopatroval babičku keď ťažko ochorela, vyprevadil na poslednej ceste a do týždňa mu žiaľom puklo srdce... pobral sa za ňou...

Moja babička z dolného konca v kuchyni čarovala...
Skutočne čarovala, lebo len ona dokázala vykúzliť z toho mála čo mala, celkom jednoduché, sýte pokrmy. Často nás doslova omámila chuťou polievky a vareného jedla, že sa nám robili "gule za ušami". U nás na Záhorí sa tomu vraví čemer. Tie gule nemáme za ušami, ale na predlaktí.
O mňa sa často starala keď som ochorela, trávila som u nej skoro všetky víkendy a takmer celé prázdniny, aby moja maminka mohla chodiť do práce a bolo o mňa postarané, a to skutočne bolo.

Babička celý dolný koniec prevoňala nezabudnuteľnými koláčikmu, aké vedela napiecť len ona. Jej najväčším umením bola práca s kysnutým cestom. Ešte dnes vidím jej malú kuchyňu, kde pod okienkom stával veľký drevený pracovný stôl s otváracím šuplíkom na umývanie riadu. Menší biely kredenc, v ktorom bol okrem hrčekov a tanierov v ľanovom plátne zabalený voňavý čerstvý chlieb. Starý sporák na drevo a na ňom v plechovej kanvici melta...Dvere do obrovskej špajze, ktorá bola jej pýchou. Okrem zaváraním na regáloch v nej viseli klobásy, slanina a údené mäso...v keramických nádobách mávala vlastné strukoviny, v súdku kvasila kapustu a na zemi postávali geletky s domácou masťou. V období zabíjačiek mala na regáloch aj taniere s huspeninou. Tá sa musela rýchlo zjesť, aby bolo z čoho polievku jesť. Pod plafónom viseli sušené rastlinky a bylinky, čo bola zasa deduškova vášeň. V plátených vrecúškách boli uschované sušené hríby a v mechoch zásoby múky na koláče.

Ja ako dieťa som babičku obdivovala hlavne pri práci s cestom. Vyliezla som na šomlík, aby som bola dospelejšia a všetko pozorovala. Videla som jej vekom zvrásnené dlane, ako sa s cestom láskali. Načúvala som, ako sa babička s cestom potichúčky rozprávala...ako postupne do múky pridáva vlažný kvások, strúha citrónovú kôru... vždy s úsmevom na tvári... Koláče a buchty posýpa mletým cukrom zo sklenej dózy, kde mala vložený vanilkový lusk.
Vysvetľovala mi, že cesto musím miesiť s láskou, lebo bez lásky to nebude to pravé orechové. Ak nevložím do koláča srdce, ten kto ho ochutná to určite pozná a druhý koláč už si nevezme. Možno preto babička piekla vždy aspoň dvanásť plechov koláčov. Tiež nás bolo neúrekom a ona vypekala pre nás všetkých. Upečené koláče porozdeľovala na kôpky, pobalila do voskového papiera a deduško na bicykli s košíkmi plnými zlatistých koláčov robil rozvoz po Malackách. Nerozvážal len koláče, ale aj kanvičky s polievkou, lebo polievka bol grunt a koláče špunt. Bol to ich rituál... ich život... ich spoločná láska k nám všetkým. Z každého koláča sálalo teplo jej dlaní a z každej voňavej polievky bolo cítiť dobro jej srdca.

Za každú radu, za každú skúsenosť som bola babičke nesmierne detsky vďačná. Za úžasný pocit, keď ma nechala zaboriť drobné rúčky do nadýchaného cesta a ja som cítila jeho objatie. Pochopila som, že cesto musí hádzať bublinky než začneme baliť buchty. Naučila ma jednoduché fígle pri príprave plniek do koláčov...Bola to moja babička, čo mi ukazovala na staručkom sporáku, ako má byť rúra horúca než sa koláče do nej vložia a kedy budú hotové. Ona nepotrebovala váhu, ani mixér, ani robot či pekárničku. Mala cit v rukách a sedliacky rozum.

Boli to cenné rady mojej zlatej babičky, ktorá mi venovala svoj čas a trpezlivosť. Možno práve mne sa v kuchyni toľko venovala, lebo som dokázala načúvať a tešila som sa na každé naše spoločné pečenie. Vedela som, že babičke môj záujem robil dobre na duši a možno tak trochu tušila, že raz zo mňa vyrastie jej malá napodobenina...akási vetvička jej čarovného stromu, ktorý časom rozvinie svoje puky a zarodí. Zúročí každučkú jej drahocennú radu, ktorá prinesie ľuďom radosť.

Ďakujem za každý sen, v ktorom ku mne babička prichádza. V tých snoch cítim jej prítomnosť a viem, že to jediné, čo mi po nej na veky ostane a čoho si nesmierne vážim že mi dala... je obrovská láska k vareniu. Verím, že by bola dnes na mňa hrdá..

Na záver pre neznalých moje laické vysvetlenie slova čemer:
Niekto má hrče za ušami ako sa hovorí a my Záhoráci ako zvláštna extra trieda ich máme na predlaktí.
Čemer dostane Záhorák z prejedania, ak niečo z chuti zje. Alebo ho často dostane už dopredu pred vlastnou konzumáciou, keď len slintá nad prípravou jedla, teší sa, prehĺta naprázdno a nevie sa dočkať, kedy bude môcť ochutnať. Skrátka sa sčemerí...
Každá záhorácka rodina má svoje metódy na odstránenie čemeru. Neliečený čemer znamená stráviť celú noc špacírovaním po byte hore-dole, bolesti žalúdka, extrémne potenie a bezradné vzlykanie...to vravím z vlastnej skúsenosti.
Podaktoré rodiny dotiahli rozotieranie čemeru do takej dokonalosti, že používajú okrem rozotierania hrčí naslineným palcom aj stláčanie rôznych bodov, zvláštne trasenie dlaní a lomcovanie celou končatinou, máčanie v ľadovej vode a iné výmysly. Liečba je bolestivá, ale účinná. Trpíme ako kone, ale ten obed za to stál...!

Zdieľaj



Pridaj sa