Maminy a vianoce

Pre objasnenie. Mám tri deti. Dvoch malých chlapcov, síce najrozkošnejších na svete, ale vedia neposlúchať ako čerti. A jedného manžela, u ktorého márne čakám, kedy mu skončí puberta. Okrem toho sa snažím pracovať. Z domu, aby som bola čo najviac s deťmi a mohla sa im venovať, zakiaľ sú maličkí. Aby bolo viac peňazí a nemusela som sa spoliehať len na pracanta manžela. Už len kvôli tým kecom, ale tiež preto, že chcem robiť niečo, čo ma baví. Inak by som asi z tohoto stereotypu načisto zblbla. Samozrejme sa snažím stíhať aj domácnosť, aby bolo vždy upratané a poctivo navarené. Aby sme sa doma cítili príjemne, aby deti mali plnohodnotnú stravu plnú vitamínov.

Keď tak nad tým rozmýšlam, sú veci, ktoré by som robiť nemusela. Ale zase tlak okolia a ideály o dokonalej mamine nie sú malé. Takže možno ten domáci adventný kalendár som si mohla odpustiť a kúpiť v obchode klasický čokoládový gýč. Alebo maska anjelika, do ktorej som syna vystrojila na oslavu v škôlke. Zbohom moje krásne biele minišaty.

Ale beriem. Vybrala som si. Je to moje rozhodnutie a treba sa s tým “pobiť” a nefňukať.
Na druhej strane, musí to byť občas naozaj tak ťažké?

Tak schválne. Práve som pribehla zo škôlky. Celú cestu so starším synom riešim, že doma ho čaká krásny darček k meninám. Prvá jeho otázka: “Je to sladkosť?” Nie zlatíčko, je to iný pekný darček. “Ale ja chcem kindervajco!” Ja že počkaj domov, určite sa ti bude páčiť. A sladkú môžem urobiť doma večeru, napríklad tvarohové guľky s grank... “Ale to neni kindervajcooooo!” A spustí sa hysterický plač takého rázu, že sa začnem obzerať, z ktorého rohu na mňa vyskočí sociálka. Do toho mi menší nedá ani za svet ruku, lebo on MUSÍ chodiť po obrubníku na kraji cesty. Ďalší rev a krik. Tak stojíme na chodníku a čakám. Pretože argumentovať s rozzúreným dieťaťom nemá cenu.
Super, začína pršať. Ešte nemám nakúpené, obchody v dedine za chvíľu zatvoria. Ďalšia hrejivá myšlienka čo mi napadá je, že som vlastne nestihla ani tretinu práce, ktorú som dnes stihnúť chcela a mala.

Prídem domov v stave zotrvačnom, pohľady okoloidúcich si už radšej nevšímam, do zrkadla sa pre istotu už vôbec nepozriem. A čo mi najviac vŕta v hlave je: “To som fakt až tak neschopná matka?”

Otváram mail a tam ponuka od Lidlu, zdieľať im videjko. Niečo na tému, ako sú maminy a ženy, čo pečú, varia, pracú a neviem čo ešte... vlastne najväčšie hrdinky Vianoc.

Moc tieto komerčné spolupráce nemám rada, ale ok. Video som si pustila a viete čo? Celkom ma chytilo pri srdiečku. Na konci som mala aj malú slzičku na krajíčku. Možno to bolo tým ďalším “výživným” dňom za mnou, kedy som na pokraji síl a vlastne už ani neviem, ako fungujem.

Ak ste sa teda aspoň v niečom z toho čo píšem vyššie našli tiež, tak vám video odporúčam. Keď už nič, aspoň je tam fajn hudbička. Ešte by som myšlienku tohoto vianočného videa rozšírila. Pretože nielen dedo mráz či ježiško sú oslavovaní. Častokrát babičky a dedkovia, ktorí sa objavia raz za čas s náručou plnou darčekov. Alebo aj manžel, ktorý príde po práci na tú hodinku dve sa pohrať s deťmi a rozmazľuje ich. Nejako mi príde, že sme my maminy sakra nedocenené.

Každý to má samozrejme inak. Ja píšem sama za seba, zo svojej skúsenosti. Nechcem nikoho uraziť a každý má svojich problémov dosť. Ak by sa ale mňa niekto spýtal, čo si najviac želám k Vianociam, tak poviem ticho. A kľud. Kľud, nech môžem navariť a napiecť čo chcem, pekne si popratať, pobaliť darčeky... a hlavne mať šancu vychutnať si to!

Pretože, nech je ako chce, na Vianoce s touto partičkou chlapov akú mám, sa teším najviac na svete :)

Sponzor:

Tento článok sponzoroval Lidl