Bez servítky - veľa emócií, veľa skúseností.

Moja životná lekcia.

Nebudem to zdržiavať – rovno k veci. A teda, ako inak – bez servítky. 🙂

Prečo som sa na toto celé dala nahovoriť?

Stretla som sa raz u mojej kaderníčky – ktorá je zároveň jedna z mojich najlepších kamarátok – s veľmi krásnou, charizmatickou ženou. Taký ten celebrity look, štýlová a príjemná.
Ponúkla mi bratislavské rožky a začali sme kecať.

A tak medzi rečou spomeniem, že mám nejaký ten blog Bonviváni, kde mám tiež recept na tieto rožky.
Ona najprv dobre nepočula: „Čo moja??“
A ja: „No blog Bonviváni...“

A vtom to prišlo – výkrik, až som sa zľakla:
„Anet, počuješ to??? To je BONVIVÁNKA?! Ja ju obdivujem! Ja podľa nej varím!“
Saša hovorí, že má až zimomriavky, odhrnie rukáv a ukazuje kožu ako dôkaz –
a ja, pozerám, úprimne polichotená, komu by chvála nerobila dobre.

A kecali sme ďalej. Prišlo na to, že aj jej dieťa zažilo šikanu – čo bolo v tom čase veľmi blízke aj mojej realite. Prišla mi super.

A potom z nej vypadlo:
„Vieš čo? Ja som produkčná v Bez servítky. A ty tam MUSÍŠ ísť.“

Ja že:
„Ehm... už som to trikrát odmietla. Úprimne, veľmi sa mi do takej šou nechce...“

Ale celé to bolo príjemné. Dôvera, pochopenie, ľudskosť, kamoška v pozadí...
A človek si povie – nemám sa čoho báť, veď to bude v pohode.
Poznala som české Prostřeno, pozrela som si aj pár foodblogerských dielov slovenského Bez servítky –
a vravím si, „tak hrozné to hádam nebude“.

Hahaha. Už v pondelok mi docvaklo, do čoho som to vhupla.

Hneď od prvého dňa bolo jasné, že som naskočila do kolotoča, z ktorého sa nedá vystúpiť.
Klamstvá, manipulácia a dopredu precízne pripravený scenár.
Moja úloha bola jasne zaškatuľkovaná – "múdra vedkyňa".

Od začiatku odo mňa chceli, aby som hovorila veci, ktoré som hovoriť nechcela.
Bolo mi nepríjemné klamať. Nehralo mi to.
Ale zároveň... keď už v tom vlaku sedíš, nedá sa len tak vyskočiť.
Nátlak. Čas. Kamera. Tlak. Výčitky. Otázky. Čakanie. Kamera. Stále beží.

Psychologické hrátky ako sa patrí.

A režisérka Erika? Mala pravdu.
Streda býva zlomová. Vtedy som to aj ja vzdala a začala sa tej ich krásne vykalkulovanej hre prispôsobovať.
Nie preto, že by som chcela. Ale preto, že som pochopila, ako to celé funguje.

Mimochodom – Erika...
pre takýto formát je jej škoda.
Úprimne – úplne si ju viem predstaviť ako dominu v BDSM salóne s bičíkom v ruke, hustá žena. :)

Štáb? Rôznorodý.

Boli tam ľudia, ktorí boli sami z tej práce znechutení – robia to len kvôli peniazom.
Ale boli tam aj takí, ktorí boli úžasní, ľudskí, sympatickí – a je mi fakt ľúto, že sme sa stretli práve pri takejto príležitosti.
Zvukár? Čisté zlatíčko.
Kameramani, nosiči, šoféri, maskérky – všetci profíci, na ktorých sa dalo spoľahnúť.

To musím povedať –
pán Eibner má tím, ktorý šliape ako hodinky.
A hoci som prišla ako súťažiaca, ku koncu som si z toho spravila aj osobný výskum.
Pozorovala som. Vnímala. Učila sa.
Lebo keď už som sa ocitla v tomto cirkuse, tak aspoň nech viem, ako vyzerá zákulisie šou, ktorá sa tvári ako realita.

Reality šou je formát, ktorý cieli na najnižšie pudy. A oni to robia dokonale.

Dotknúť sa v ľuďoch niečoho primitívneho.
Vyvolať súd. Spustiť diskusiu. A potom sa už len pozerať, ako sa to melie.

Aj marketing okolo –
sociálne siete, snaha vytvoriť konflikt a špekulácie ešte aj po odvysielaní…
učebnicová, krásne zvládnutá manipulácia. A áno – z marketingového hľadiska veľmi poučné.
Holt, kto umí, ten umí.

A čo mi po tom všetkom zostalo?

Niektoré veľmi vzácne priateľstvá.
Keď zažiješ takýto masaker spolu s niekým, zblíži vás to viac ako kdejaký teambuilding.

Dalo by sa ešte veľa rozprávať...
Ale to si nechám na osobné stretnutia.

Plánujem totiž vyraziť na cesty.

Obehnúť Slovensko, spraviť nejaké besedy, podpisovačky, stretnúť sa s vami.
A tam vám poviem viac. Osobne. Na rovinu. A, samozrejme – bez servítky. 😉

Takže toľko moje zhrnutie a skúsenosť.

Aj keď má táto epizóda v mojom živote trošku pachuť, beriem ju ako životnú lekciu.

Lebo ako sa hovorí – čo ťa nezabije, to ťa posilní.

Je mi síce smutno z toho, že podobné relácie podporujú agresiu, nenávisť a kyberšikanu,

ako keby toho v tomto svete už tak nebolo dosť...

Ale žiaľ – takto ten svet teraz funguje.

A pravda je taká, že producenti na tom len využívajú to, čo im spoločnosť ponúka.